Autorka je spisovateľka
Desaťročné dieťa, chlapca, šikanoval spolužiak, bolo to pred pätnástimi rokmi. Povedal to doma. Chlapcov otec išiel na druhý deň do školy a vstúpil rovno do triedy, počas vyučovania. Pozdravil sa a vyslovil meno, jedno z detí pyšne vyskočilo: „To som ja.“
Muž pristúpil k chlapcovi a pred všetkými mu povedal, že ak bude opakovane počuť o šikanovaní svojho syna, vráti sa. Pozdravil sa a odišiel, deti mali prírodopis.
Podľa pravidiel školy mal rodič právo nahliadnuť na vyučovanie a skontrolovať, čo sa tam deje. Otec nahliadol bez varovania. Obránil svoje mláďa. Mláďa cítilo oporu.
Ale sú deti, ktoré nepovedia. Hoci majú pevné zázemie, múdrych rodičov a prostredie, ktoré chráni, aj tak sa o tom, že im niekto ubližuje, doma nedozvedia. Jednoducho si povedia, že to vydržia.
Šikanovaní prežijú, vyrastú a budú v poriadku, s cigaretou v trasúcej sa ruke nás budú presviedčať, že čo ťa nezabije, to ťa posilní. Určite? Určite nie.
Skúsme existovať tak, aby sme so svojimi blízkymi vytvárali atmosféru absolútnej spriaznenosti. Naučme potenciálne obete, naše deti, povedať nám, že sa niečo deje a nezamieňajme si to so žalovaním ani so zradou. A my sami sa naučme okamžite konať. Neskôr budú vedieť, že nemusia rešpektovať hlupákov.
Ak sa dieťa rozhodne ponižovať iné dieťa, čo ho ženie?
Malý chlapec pred rokmi prišiel domov zo školy s tým, že spolužiačka Júlia opäť dostala trojku a tvrdila, že ju doma zbijú za zlé známky, v školskej šatni plakala a nebolo to prvý raz.
Povedala som o tom triednej učiteľke. Učiteľka neváhala a zašla k Júlii domov. Ukázalo sa, že dieťaťa sa nikdy nikto pre zlú známku nedotkol, má dobré zázemie, normálnych rodičov, ale nijaké priateľstvá. Vyšlo najavo, že si naozaj vymýšľala. Klamala, lebo trpela osamelosťou a nezáujmom.
Detstvá bývajú aj také.
Tento príbeh možno nie je o šikanovaní, je o vylúčení. Nezáujem v akejkoľvek fáze života je veľký trest. Nie je podstatné, čo presne sa deje, ale či sa dieťa zdôverí, či dokáže reprodukovať pocity, ktoré cíti ako ponižujúce.
Zatiaľ čo odborníci skúmajú viktimizáciu, emočnú inteligenciu, osobnosť tyranov či vzťahy medzi emocionálnou nestabilitou a šikanovaním, čas plynie a veci sa dejú. Aj vo chvíli, keď čítate tieto riadky, niekoho niekde šikanujú. Tu, u nás, v slovenskej škole.
Čo sa na základnej začína ako verbálne posmešky, môže neskôr prejsť do fyzického násilia, a my dospelí sa o tom dozvedáme spätne a neskoro.
Zneužívanie moci medzi deťmi nemá ustupujúci charakter, naopak. Tyran nerozumie súcitu a nepotrebuje dôvod. Ale ak ho má, môže to byť niečo z nasledovného: šikanujú ho doma, túži po obdive, žiarli na iných, opakuje to, čo vidí inde, cíti sa vďaka násiliu silnejší, má lepší pocit v triednej hierarchii, ubližuje pre zábavu.
Je milión východísk, prečo sa to deje. Niektorí sa stanú tyranmi už v školskom veku. Nemajú schopnosť súcítiť, nepoznajú empatiu.
Je jedno, či sa s dieťaťom nikto nechce kamarátiť, alebo zažíva posmech, alebo mu spolužiaci pľujú do pohára, len nech to má komu povedať. Je dôležité, aby naše deti uverili, že sa na nás môžu naozaj spoľahnúť, lebo len blízkosť nás zachráni.
