Nikomu nebudeme zazlievať, že mu stúpol tlak pri čítaní správy rozhodnutí Súdneho dvora EÚ o odškodnení Mariana Kočnera pre poškodenie jeho práv.
Zvlášť pri tej časti, kde sa píše o nemajetkovej ujme pre poškodenie jeho cti a dobrej povesti pre zverejnenie správ intímneho charakteru z mobilných telefónov.
Súdny dvor EÚ priznal Kočnerovi odškodné za zverejnenie informácií z jeho mobilov Čítajte A ten hnev je bezpochyby na mieste. Akurát nemá byť namierený na luxemburský tribunál, ale na tých, ktorí Kočnerovi ujmu spôsobili. Keby totiž nebolo ujmy, nebolo by ani odškodnenie, všakže.
Vlastne to môžeme použiť ako prípadovú štúdiu, na ktorej si môžeme ukázať, že keď ide o právny štát, samozvaní „demokratickí voliči“ nie sú až o toľko lepší než tí, na ktorých sa s takým otvoreným opovrhnutím a morálnou prevahou pozerajú cez prsty.
Správne sa konštatovalo, že svoje opovrhovanie právnym štátom ako imanentnou súčasťou liberálno-demokratického zriadenia Robert Fico či Igor Matovič ilustrovali, keď sa ponosovali, že prezidentka mala drzosť opýtať sa na ústavnosť ich nápadov Ústavného súdu a ten mal zasa tú drzosť myslieť si niečo iné ako oni.
Určite by sa našli odlišnosti, ale aj podobná argumentačná línia, keď sa dovolávali rešpektovania vôle davov, ktorej predsa nemôžu stáť v ceste nejakí nikým nevolení sudcovia.
Asi najpregnantnejšie to čerstvo artikuloval Matovič s doktrínou, podľa ktorej je správne, ak politik ohýba pravidlá „v prospech dobra“. Bezpochyby, už len nájsť arbitra, ktorý povie, čo je to „dobro“, a bude to vybavené.
Nebudeme Matoviča podozrievať z toho, že niekedy niečo čítal, ale asi aj nebude náhoda, že tu inštinktívne siaha po definícii Carla Schmitta: Suverén je ten, kto rozhoduje o výnimke (výnimočnom stave). Nečudo, že mu prischol titul dvorného advokáta Tretej ríše.
Netreba mať zvlášť hlboké vedomosti, aby sme poznali limity tohto prístupu a pochopili, prečo sa namiesto „dobra“ spoliehame na zákonnosť. Akurát „oni“, teda tí nedemokratickí politici a ich voliči, to rešpektujú len vtedy, keď im to vyhovuje!
Niežeby sa nemohli polícia, prokuratúra a súdy dopustiť chyby, preto sme sa medzinárodnými dohovormi zaviazali chrániť pred nimi občanov na nadnárodných súdoch. A zvlášť povážlivé je, ak tú ochranu potrebujú pre narušenie súkromia pod vplyvom politicko-občianskej žiadostivosti.
O čom je v prípade únikov informácií o Kočnerovi ťažko pochybovať a je dosť možné, že ak sa podobnej satisfakcie bude dožadovať aj Fico, môže obdobné rozhodnutie padnúť (napríklad) aj vo veci „úniku“ záznamov z poľovníckej chaty.
A keď sa to stane, budeme tomu súdu vďační, že nám pomohol vpratať sa do medzí zákonnosti. Na rozdiel od „nich“ predsa nie sme dezoláti.
