Nový impulz geopolitickému diškurzu udelilo stretnutie Blanár – Lavrov. Akurát nie je zrejmé, prečo sa do medializovanej agendy - „diplomatické riešenie“ Ukrajiny a „pripravenosť ruskej strany obnoviť vzťahy (...)“ – nezmestil dátum štátnej návštevy Fica v Kremli.
Kto neverí, že aspoň konzultácia o dátume prebehla, mal by vedieť, že až na jeden detail („detail“), je „suverénna slovenská politika“ kópiou „východného otvárania“ Viktora Orbána.
Aha, detail. Zatiaľ čo Orbán poníma „východné otvárania“ pluralitne - Rusko, Bielorusko, Čína, Irán (!), Azerbajdžan, Turkménsko, Kazachstan, Uzbekistan, diktatúry Sahelu atď. – Ficove „štyri svetové strany“ sú furt a zase Rusko.
Či úzke portfólio Fico rozšíri o ďalšie lotrovské režimy (v programovom vyhlásení má vláda aj Venezuelu a Kubu), ani nie je dôležité. Ruská deviácia totiž úplne postačuje k slávnostnému oznámeniu, že Slovensko vystúpilo z euroatlantického zahraničnopolitického konsenzu.
Žiaľbohu, akurát slovenská opozícia a expertíza si neuvedomujú, že otočka k Putinovi je určujúci faktor transformácie slovenskej pozície na geopolitickej mape. Keby totiž uvedomenie mali, tak namiesto floskúl akože „Lavrov je na sankčnom zozname“ (a veľa iných) by točili len jedno.
