Autorka je sociálna poradkyňa a analytička
Možno sa pamätáte na „fialový“ protest v Paríži v roku 2019. Tie fotografie obleteli svet. Takmer stotisíc ľudí kráčalo ulicami. Transparenty, nápisy Nous Toutes (my všetky), šatky, všetko v „macoškovej“, vlastne načo už to slovo baliť do celofánu, raz sa to musí napísať tak, ako to bolo: vo „feministickej“ fialovej.
To, čo vtedy vytiahlo davy ľudí do ulíc, bola vlastne banálna štatistika, jednoduchý údaj o tom, koľko v tom roku zomrelo vo Francúzsku žien pod rukou manžela alebo partnera. Rok sa ešte nekončil a bolo to 137, takmer o 10 percent viac ako predchádzajúci rok.
Táto informácia odistila natlakovaný priestor a „nešťastné príbehy“ či „súkromné drámy“ (lebo tak sa o vraždách žien zvykne písať) sa stali politickou otázkou.
„Ako sme chránené?“
Podobné protesty sa nedejú iba v Paríži. Už roky s tou istou otázkou vychádzajú do ulíc ľudia rovnako vo Veľkej Británii, v USA, Argentíne, Keni, Brazílii... a všade sa skandujú podobné heslá #NousToutes (my všetky) či #NiUnaMenos (ani o jednu menej).
Platia totiž globálne vzorce, ktoré ukazujú, ako veľmi sú ženy ohrozené.
Napríklad podľa štúdie Úradu OSN pre drogy a kriminalitu z roku 2021 je síce väčšina vrážd páchaná mužmi na iných mužoch. Keď však odfiltrujeme tie, ktoré sa dejú v súkromnej sfére, v dome, v byte, okamžite nám vybehne disproporcia, ktorá ukazuje, že zo všetkých žien, ktoré boli zabité, až v 56 percentách prípadov boli páchateľmi ich intímni partneri alebo rodinní príslušníci. U mužov je to len 11 percent. Každá druhá, každý desiaty.
Na Slovensku je ticho. Zatiaľ
Niežeby sa práve tu nevraždilo.
Žena rozsekaná mačetou človekom, ktorý ju dlhodobo prenasledoval. Žena, ktorú zabil človek, s ktorým žila, a na dôvažok jej vyrezal srdce. Žena spálená v záhradnej chatke. Žena postrelená manželom – poľovníkom. A dlhý rad ďalších – v priemere ich na Slovensku ročne zomrie rukou známeho človeka 23 až 32.
Vyzerá to tak veľmi „osobne“. A tak málo politicky. Veď čo má štát spoločné s tým, čo sa odohráva v súkromí medzi dvoma ľuďmi?
„Mala to už dávno nahlásiť.“
„Otrasná bola, dráždila ho.“
„Nikto by s ňou nevydržal.“
„Nemala ho udávať, mala len odísť.“
„Veď mala ísť do krízaku alebo niekam, nebolo by sa to stalo.“
„Vedela predsa, že má zbrane.“
„Stalo sa to náhodou, bol to normálny fajn chalan.“
O vraždách žien hovoríme ako o ľudských tragédiách, nie ako o zlyhaniach systémov ochrany.
A tak sa verejný diskurz láme a krúti. Spomeňte si na policajného prezidenta Štefana Hamrana, ktorý tvrdil, že urobili všetko pre to, aby pomohli žene, ktorá už nežije. Naozaj. Veď jeden z policajtov jej dal aj svoje súkromné číslo, au. Naozaj to odznelo.
