Autorka je psychologička
S veľkým pohnutím som čítala oznámenie Zuzany Kovačič Hanzelovej Na chvíľu naposledy.
Je to škoda pre Slovensko? Samozrejme. Nemali by sme im dať pocítiť, že ich nečestná hra funguje? Samozrejme. Predsa však mám potrebu pomenovať to pravým menom.
Nie je to „len hejt“ na internete, ktorý treba ignorovať, nevšímať si a nebrať si k srdcu. Je to traumatická skúsenosť (podobne ako šikanovanie na školách a všetci sme už počuli, ako tragicky môžu tieto príbehy dopadnúť).
Žijete v strachu
Kyberšikanovanie sa mi zdá v niečom ešte ťažšie – útočník nemá známu tvár. Neviete, komu na ulici sa máte vyhnúť, pred kým sa skryť a kto vám, naopak, dokáže poskytnúť ochrannu. Útočníkom sú „ľudia na internete“ bez tvárí. Možno tí, s ktorými idete v električke, možno tí, ktorých stretnete pri prechádzke so psom.
Ste obozretní, počúvate, o čom sa rozprávajú, či dokážete prísť na to, aké správy čítajú… Inými slovami, žijete v strachu. V nešpecifickom strachu pred všetkými. Strácate vybudovanú dôveru k životu a svetu, presvedčenie, že svet je dobré miesto, že svet vám chce dobre (niečo, čo ste si za ideálnych podmienok vybudovali ako bábätko). A práve v tomto bode sa rozprávame o traume.
Traumaterapia spočíva vo veľkej miere v budovaní nového systému oporných bodov, nanovo otvára tému dôvery, schopnosti spoľahnúť sa. Dôležité je však spomenúť, že traumatizovaní nie sú len priamo zasiahnutí. Stačí byť svedkom, aby sme reagovali a súcitili podobne a prežívali celý proces hľadania stability odznova.
„Vyštvaná“ prezidentka, „vyštvané“ političky, „vyštvaní“ novinári, „vyštvaní“ queer ľudia, „vyštvaní“ okuliarnici, „vyštvaní“ ochranári… a mnoho šikovných Slovákov a Sloveniek, ktorí sa rozprávajú o tom, že si začínajú šetriť na život v zahraničí. Pre istotu.
Áno, náš slovenský svet sa naďalej mení, stáva sa čoraz neistejším, navyše v postpandemickej epoche, ktorá bola sama osebe traumatizujúca a neistá, s prebiehajúcou vojnou za hranicami, u našich susedov.
Viac nudy v politike
Možno sa prvýkrát tak naozaj stretávame so strachom a s úzkosťou. Všetci žijeme na pozadí neistoty a konečnosti, strata môže prísť kedykoľvek, no vo chvíľach strachu dokáže byť toto vedomie ochromujúce.
Existenciálni filozofovia považujú prežívanie strachu za znak vnímavého človeka, človeka vedomého si hodnoty, ktorú stráca. Aj mne naskakujú romantické obrazy slovenskej prírody, smiech a rozhovory s priateľmi v lete na bicykli, detstvo u babičky a vôňa paradajok na maslovom chlebíku, pocity hrdosti pri myšlienke na SNP, Nežnú revolúciu, ale aj pocity súdržnosti spojené s jarou 2018 a zhromaždeniami Za Slušné Slovensko.
Cítim ich na pozadí veľkého hnevu, nepochopenia aj strachu o to, či môžem naďalej vychovávať deti v tejto krajine a či ich čaká dôstojná budúcnosť.
V tejto chvíli by som sa asi svojho klienta spýtala, či by to chcel inak, či by chcel, aby sa ho život tak nedotýkal. A poznám aj obvyklú odpoveď: „Samozrejme, že nie, ale nemuselo by to byť také intenzívne.“
A áno, presne to si prajem – viac nudy v politike, menej stiahnutého žalúdka, keď si otváram správy a dozvedám sa, že Česi a Francúzi s nami odmietajú rokovať.
Premýšľam, ako by vyzeral proces budovania novej stability pre nás pozorovateľov (aké paradoxné, že práve túto stabilitu už roky ponúka Fico na bilbordoch) tak, aby nás strach nehnal do predstáv mimo reality. Nie však tak, aby sme sa uzatvárali do skupín, ktoré sú navzájom hostílne solidárne, ktoré sa podporujú v negativizme, v pocite nespravodlivosti a do krvi bojujú s druhou stranou o svoju pravdu. Aby z nás strach nespravil ľudí plných hnevu, pesimizmu a skepsy. Aby negativita viac neprenikala všetkým a nebola potvrdzovaná každou udalosťou, ktorá sa stane.
