Autorka je režisérka
Hoci sa zdráhame vidieť zjavné, trauma Ukrajiny sa v mnohom ponáša na situáciu pred druhou svetovou vojnou. Keď Ruská federácia pred desiatimi rokmi anektovala Krym, Európa si opäť osvojila rétoriku alibizmu, ktorý vyjadril v rozhlasovom prejave Neville Chamberlain po návrate z Mníchova: „Aké hrozné, nepredstaviteľné, neuveriteľné, že by sme mali kopať zákopy a skúšať si plynové masky pre akýsi spor vo vzdialenej krajine medzi ľuďmi, o ktorých nič nevieme.“ Tá krajina bola Československo a tí ľudia sme boli my.
To pre nás sa západné mocnosti zdráhali vyvolať konflikt s Hitlerom, radšej pripustili, že sme prišli o štát. Anšlus Rakúska z marca 1938 im pritom mohol naznačiť, akým smerom sa budú uberať Hitlerove ambície. Chamberlain si po hanebnej mníchovskej zrade vypočul o svojich ústupkoch Hitlerovým nárokom všeličo: „Británia mala na výber medzi vojnou a hanbou a vybrala si hanbu,“ počastoval ho najtuhším trúnkom Winston Churchill. „Takže bude mať vojnu.“ Churchillova predikcia sa naplnila do roka a do dňa. Keď nacisti obsadili Poľsko, Británia vyhlásila Nemecku vojnu.
A teraz, nepoučená dejinami, hlava rímskokatolíckej cirkvi rozchyruje, že Ukrajina by mala vytiahnuť bielu vreckovku, uviazať ju na žrď a mávať ňou na rumovisku vlastných miest, na hroboch umučených žien a znásilnených detí. Že ustúpiť agresorovi, ktorý jednoznačne porušil medzinárodné právo, je prejav odvahy.

Navrhuje to hlava tej istej cirkvi, ktorá za rovnako urputné odhodlanie zbaviť svoju vlasť agresora, aké dnes preukazujú Ukrajinci, vyhlásila za svätú Pannu Orleánsku. Prečo si pápež myslí, že Jana z Arku, ktorá na čele armády vykúpila Francúzsko aj za cenu cisterien krvi, patrí na oltár a Ukrajinci, ktorí umierajú pre to isté, by mali mávať vreckovkou?