Autor je prekladateľ a publicista
Námestníkom a faktickým riaditeľom Slovenskej informačnej služby sa stal Gašpar mladší.
Gašpar mladší má na paži vytetovaného Gašpara staršieho, no a Gašpar starší je síce trestne stíhaný, ale Gašpar mladší povedal, že funkciu šéfa SIS vníma ako vysoko profesionálnu a absolútne nevidí dôvody na politické rozhodnutia.
Môžeme teda aj naďalej pokojne spávať, tajnej službe nič nehrozí.
Gašpar mladší sa navyše faktickým riaditeľom tajnej služby stal vďaka zmene štatútu SIS, ale s určitosťou to nevieme, lebo štatút je utajený a nikto s tým nemôže ani nič robiť, lebo to nie je zákon, ale štatút. Ani protestovať sa veľmi nedá, lebo nevieme, proti čomu vlastne, lebo nám to nikto nemôže povedať, lebo štatút je utajený.
Áno, presne takto by to urobili, keby to robili s tými najlepšími úmyslami, takže naozaj môžeme aj naďalej pokojne spávať, tajnej službe nič nehrozí.
A nič nehrozí ani Slovensku: pustili sme sa predsa do tej našej suverénnej slovenskej zahraničnej politiky. Ukazujeme svetu, že tu sme, ukazujeme spojencom, čo nám môžu. Konečne si nás všimli! Ale dupeme!
No a čo na to spojenci? Napodiv – vážne, kto by to čakal – nám pomerne presne ukazujú, kam s našou suverénnou zahraničnou politikou patríme.
Harakiri Roberta Fica
Minister zahraničných vecí Juraj Blanár sa pred časom stretol so Sergejom Lavrovom, ktorý je ministrom zahraničných vecí jednej takej pomerne zaostalej vražednej diktatúry. A minister obrany Robert Kaliňák bol v rovnakom čase na návšteve v Spojených štátoch amerických a stretol sa tam so svojím americkým náprotivkom.
Údajne sa to volá politika štyroch svetových strán.
Zhruba v rovnakom čase sa navyše konal aj summit V4, lenže namiesto summitu štyroch to bol skôr summit dvoch a dvoch, a to Petra Fialu s Donaldom Tuskom a Roberta Fica s Viktorom Orbánom. Presne takto to stretnutie vyzeralo, a keď sa skončilo, Tusk sa stretol s Petrom Pavlom a Fico s Milošom Zemanom.
No tak to sa napríklad volá sprostosť, a nie suverénna slovenská politika. A ak je to politika štyroch svetových strán, tie strany sú juh, východ, juhovýchod a nejaká štvrtá.
Máme spojencov, ktorí nám garantujú bezpečnosť a napríklad sa nám obtýždeň nevyhrážajú útokom. My sa však napriek tomu tvárime, že našimi najbližšími spojencami sú práve tie dve krajiny, ktoré pre Slovensko, naopak, predstavujú bezpečnostnú hrozbu.
Veď v poriadku, ak chce Robert Fico spáchať harakiri, nech sa páči, ale nech do toho láskavo nezaťahuje aj celé Slovensko.
Toto nám svedčí
V zahraničnej politike sme naozaj dezorientovaní ako Andrej Danko, keď naňho zákerne zaútočil semafor, no a tak Česká republika po Blanárovom stretnutí s Lavrovom oznámila ukončenie medzivládnych konzultácií so Slovenskom.
To, čo nasledovalo, je vynikajúcim príkladom toho, ako si slovenská zahraničná politika úplne protirečí.
Petra Pellegriniho toto rozhodnutie Českej republiky napríklad prekvapilo, ale na druhej strane treba uznať, že život Petra Pellegriniho je prekvapení plný. Veď aj za prezidenta kandiduje, hoci hovoril, že zaňho kandidovať nebude.
Robert Fico vyhlásil, že Petr Fiala (nie stretnutie s Lavrovom) ohrozuje hlboké väzby medzi Českom a Slovenskom, a Fiala sa stretol s Michalom Šimečkom. A Andrej Danko vyhlásil, že Šimečka nemá štatút na to, aby sa s Fialom stretával.
Andrej Danko ďalej vyhlásil aj to, že Rusko na Ukrajine nie je agresorom, lenže Robert Kaliňák na druhej strane vyhlásil, že chyba sa stala v roku 2014, keď sa ustúpilo Putinovi. No a z toho by sa pre zmenu mohlo zdať, že Rusko tým agresorom predsa len je, všakže.
Robert Kaliňák navyše pokračoval, že chceme, aby Ukrajina prežila, a budeme ju podporovať, ale zároveň povedal, že Česká republika, ktorá chce to isté, má militantný pohľad. A Robert Fico navyše vyhlásil, že suverenita Slovensku svedčí.
Vojna na Ukrajine teda zároveň je aj nie je, Rusko je aj nie je agresorom, podpora Ukrajiny je v našom záujme, ale zároveň predstavuje nejaký militantný pohľad.
Takáto zahraničná politika síce žiadny zmysel nedáva, ale zároveň údajne Slovensku svedčí. Tak si teda poďme vysvetliť, čo presne znamená.
Slovenská zahraničná politika; rýchla analýza
Suverénna slovenská zahraničná politika vyzerá zhruba takto: vojna je aj nie je, na svedomí ju má aj nemá Putin, Ukrajine pomôžeme, ale nie zbraňami, hoci vlastne aj tými zbraňami jej pomôžeme, ale nie zadarmo.
Strašíme vyslaním slovenských vojakov na Ukrajinu a ubezpečujeme, že ich tam určite nevyšleme a nikto nás k tomu nikdy ani neprinúti, aj keď nás k tomu nikto vôbec nenúti a ani nútiť nemôže.
Strašíme eskaláciou, aj keď ako jediné sa eskaláciou vyhráža Rusko, strašíme slovenskými obeťami, aj keď jediný, kto môže slovenské obete spôsobiť, je tiež Rusko, ale práve Rusko zároveň na úkor skutočných spojencov považujeme za spriaznenú krajinu.
Práve preto tvrdíme, že Rusko nie je agresorom a na Ukrajine nie je vojna. A zároveň tvrdíme, že Rusko je agresorom a na Ukrajine je vojna. A Ukrajina je skorumpovaný fašistický štát, ale zároveň ju podporujeme a jej prežitie je v našom záujme. A ten, kto sa o jej prežitie usiluje, má zároveň militantný pohľad.
A teraz si vysvetlime, čo takýto postoj znamená v praxi.
