„Daria, prestaňte, sme veľmi dlhí!“ okríkol počas preberania Českého leva za najlepší študentský film režisér priameho prenosu laureátku Dariu Kashcheevovú. Počuli to všetci. Kashcheeva, diváci v pražskom Rudolfíne či pri televíznych obrazovkách. A vďaka sociálnym sieťam aj tí ostatní.
Filmárka pritom práve hovorila o postavení žien a špeciálne matiek vo filmovom priemysle a prejav rámcovala svojím osobným príbehom.
Pocit trápnosti z tohto ukážkového manterruptingu, teda skákania ženám do reči, bol o to silnejší, že tesne pred jej prejavom zaznel apel, aby sa študentstvo nedalo umlčať, otváralo neviditeľné príbehy a nevzdávalo boj za lepší svet. Lenže lepší svet pre pracujúce matky zjavne nie je natoľko silná téma ako bežné ďakovné reči kolegom z brandže a manželkám, ktoré to s mužmi filmármi trpezlivo ťahajú už desiatky rokov.
