Autor je bývalý poslanec NR SR, expredseda strany Spolu, pôsobí ako vedecký koordinátor Európskej siete expertov na ekonómiu vzdelávania, hosťuje na Sciences Po
V čase písania tohto textu politické strany postupne zverejňujú kandidačné listiny do volieb do Európskeho parlamentu. Možno konštatovať, že sa tam snaží dostať najvyšší počet straníckych špičiek v histórii.
Dobyť europarlament favoritmi
Novinári aj konkurenční politici najprv s jemnou iróniou komentovali fakt, že Slovenská národná strana nasadila do volieb všetky svoje atraktívne osobnosti vrátane väčšiny ministrov a samotného predsedu strany Andreja Danka.
Ich najväčší konkurent – Republika – však postupuje rovnako, keď dala na prvé miesto kandidátky predsedu Milana Uhríka a za ním druhého najpopulárnejšieho politika strany Milana Mazureka.
Rovnakú filozofiu uplatnila strana Demokrati, ktorá je inak ideologicky úplným protipólom SNS a Republiky. O miesto europoslanca sa uchádza nielen predseda Jaroslav Naď, ale aj bývalý premiér Eduard Heger a traja zo štyroch podpredsedov vrátane jednotky do národných volieb Andrey Letanovskej a bývalého podpredsedu Národnej rady Juraja Šeligu.
Sloboda a solidarita síce budúceho predsedu Branislava Gröhlinga ponecháva v národnom parlamente, ale z piatich najpopulárnejších politikov strany chcú až traja odísť do Bruselu (Richard Sulík, Vladimíra Marcinková a Jana Bittó Cigániková). Spolu získali v ostatných parlamentných voľbách stosedemdesiattisíc preferenčných hlasov, čo sa takmer vyrovná výsledku zvyšku poslaneckého klubu SaS.
Použitie rovnakej stratégie naprieč stranami s rôznym ideologickým profilom a vzťahom k Európskej únii napovedá, že rozhodnutie vyslať do súboja o kreslá v Európskom parlamente najťažšie váhy nemá nič spoločné s pohľadom na európsku politiku, aj keď nás o tom určite budú presviedčať.
Všetky štyri partaje spája jediné – žijú v nebezpečnej blízkosti päťpercentnej hranice na vstup do parlamentu. Dve sa na ňu momentálne pozerajú zhora z NR SR a dve ju, naopak, v septembri minulého roka nepreliezli. Všetky sú však v permanentnom existenčnom ohrození.
Tí, čo chcú prežiť, a tí, čo chcú zosilnieť
Je pochopiteľné, prečo Demokratom a Republike ide o všetko. Majú silnú konkurenciu, ktorá ich v posledných voľbách dokázala vytlačiť z parlamentu. Ak v európskych voľbách nepotvrdia zmysel svojej existencie, je s nimi pravdepodobne koniec.
Ďalšie celoštátne hlasovanie bude až v septembri 2027 a to je príliš dlhý čas na udržiavanie ťažko chorého pacienta pri živote. Demokrati navyše prišli o všetky štátne príspevky a hoci Republika dostáva základnú dotáciu, tá stačí maximálne na udržiavanie aparátu, nie na volebnú kampaň.
Zvláštnejšie na prvý pohľad pôsobí konanie SNS a SaS, keďže nie sú v rovnako zúfalej situácii. Obe však chápu, že do parlamentu sa dostali len tak-tak a musia svoje právo na existenciu potvrdiť. V opačnom prípade im Smer-SSD, Progresívne Slovensko a iní žraloci ľahko rozoberú zopár kľúčových percent a bude po nich.
Okrem straníckej stratégie sú tu, samozrejme, aj individuálne záujmy. Žiť na lodi, ktorá je dva centimetre od potopenia, je extrémne stresujúce. Bruselský plat, garantovaný dokonca na päť rokov, predstavuje jednu z najväčších istôt v slovenskej politike.
Martine Šimkovičovej sa zjavne páči byť ministerkou, ale určite si uvedomuje, že zajtra ňou byť nemusí. V Európskom parlamente neexistuje ani hrozba predčasných volieb, ktoré sme na Slovensku za dvadsať rokov zažili už trikrát.
Úplne iný prístup zvolili väčšie strany, ktoré hrajú na víťazstvo.
