Neprejde deň, čo si neprečítam niečo o tom, že na Slovensku sa nedá žiť. Že to tu je stratené a je načase sa odsťahovať.
Úzkostným pocitom rozumiem, snahy posunúť nás smerom k autoritárskemu režimu vidíme (skoro) všetci. No zatiaľ sme stále v demokracii a máme viacero možností, ako sa zachovať.
Ak sa niekto naozaj rozhodol odísť, aj tomu rozumiem - každý si má plniť svoje predstavy o živote najlepšie, ako vie. Navyše, situácia každého a každej z nás je trocha iná - ak sme napríklad Rómka či gej, máme to tu extra zložité pre predsudky či nízku ochranu zo strany štátu.
No písať na sociálne siete o odchode zakaždým, keď nás niečo nahnevá, v dnešnej situácii nie je prínosné - oslabuje nás to v období, keď potrebujeme podať výkon.
Mnohí tu zostať chceme - sme tu doma a snažíme sa podieľať na riešeniach. Mnohí z nás zase nemajú kam odísť, napríklad pre zdravotné problémy alebo preto, že sa starajú o blízkych. Možno nám tu chodia do školy deti a nechceme ich vytrhnúť z kolektívu, alebo máme prácu, ktorá má lokálny rozmer, a nedokážeme ju len tak ľahko vymeniť.
Mám preto návrh: skúsme sa teraz sústrediť na to, čo je v našich silách, a svoju frustráciu riešme radšej mimo internetových fór.
