Autor bol predsedom Slovenského syndikátu novinárov a členom Rady vlády pre masmédiá
Kognitívne a štylisticky neprispôsobiví občania, ktorí sú toho času aj politici, sa opäť raz pokúsili napísať zákon. Za obeť ich úplne zbytočného snaženia tentoraz padla RTVS.
Keby zákon nezapadal do toho, čo sa deje na slovenskej mediálnej scéne, bol by vlastne smiešny. Lenže nie je. Môžeme sa chytať nešikovných a trápnych formulácií, ale slintanie po volebnej koristi sa nedá prehliadnuť.
Najskôr slovný ekvilibrista Andrej Danko avizoval rozdelenie RTVS s tým, že jeho strane „pripadne“ rozhlasová časť. Nedáva to zmysel, aj na omnoho menej náročných hračkách, než je verejnoprávny rozhlas, je napísané, od koľkých rokov je vhodné ich používať.
Pre Dankových spolustraníkov platí, že by sa ich mali strániť, lebo slovo strániť je v tomto prípade od slova strana. Stranícke médiá tu už boli – a všetci vieme, ako dopadli.
Koniec RTVS aj nezávislosti. Vláda predstavila návrh, ako ovládne verejnoprávne médium Čítajte Ministerka (s prepáčením) kultúry by sa mohla aj so svojím tímom (bolo by zaujímavé osobne spoznať páchateľov) postaviť pred kamery a mikrofóny a obhájiť, čo napísali. Lenže to neurobili – 11. marca dali na medzirezortné pripomienkovanie návrh zákona a všetky inštitúcie dostali čas len do 19. marca. Dôvod je „naliehavosť v termíne“.
Čo nalieha na koalíciu
Sú nepoučiteľní, ale nemôže nám ich byť ľúto.
Novelu Trestného zákona tlačili v parlamente tak naliehavo, že keby sa boli vydali obvyklou legislatívnou cestou, dávno by tam boli. („Prišli sme neskoro, lebo sme išli skratkou,“ hovoril Jan Werich.)
