Autor je bývalý primátor Prešova v rokoch 1994 – 2002 a bývalý podpredseda SDKÚ
Ktosi veľmi prefíkaný vytiahol obľúbenú a osvedčenú mantru Vladimíra Mečiara: „národno-štátny záujem“. Ani v 90. rokoch, keď kulminovalo jej používanie, a ani teraz nikto nevie, čo sa pod oným zaklínadlom skrýva.
Možno práve jeho tajomnosť má za následok, že si ho osvojilo mnoho politikov a vo verejnosti si našlo veľa sympatizantov. Stalo sa ospravedlnením zvrhlostí, neschopností, zradcovstva a podrazov.
Neprekvapuje, že je dnes dominantnou odpoveďou politikov Smeru, Hlasu, SNS, Republiky, kotlebovcov na každú otázku, na ktorú nemajú zmysluplnú odpoveď. Prekvapením je, že táto formulka preniká ako alibi aj do radov prívržencov strán, ktoré sa z diaľky javia ako civilizované a kultivované. Možno v obmenách ako „zvrchované záujmy Slovenska“, „právo na vlastné riešenia“, „nikto nám nebude diktovať“, ale aj vyhraňovanie sa voči Bruselu.
Akoby Brusel boli „oni“ a „my“ niekto iný. Úsmevne vyzerá napríklad KDH s vyjadreniami pred voľbami do Európskeho parlamentu, že tam vysielame ľudí, aby hájili záujmy Slovenska.
Poslaním štruktúr EÚ je legitimizovať mechanizmy prospešné pre fungovanie zoskupenia, v ktorom nikto nie je z donútenia. Slovensko doň vstúpilo z vlastnej vôle, po úspešných predvstupových rokovaniach, ktoré viedol neskorší predseda KDH Ján Figeľ.
Všetci sme vedeli, že vstupujeme do „klubu“, kam sa nechodí v zablatených čižmách, s vulgárnym slovníkom a pod vplyvom omamných látok. Že tam nefungujú vydieračské mechanizmy, korupcia, protiprávne konanie, skrátka hulvátstvo. Mečiar to nebol ochotný akceptovať, preto sme boli „čiernou dierou Európy“.
Politické garnitúry po jeho odchode presvedčili členov EÚ, že do Únie chceme vstúpiť, že sa vieme primerane správať a plniť to, k čomu sa zaväzujeme. A teraz nám zrazu prekáža, že nám „ktosi“ diktuje, vyhraňujeme sa voči legitímnym rozhodnutiam, ktoré vznikajú dokonca s naším „požehnaním“. Pretože takmer všetky odporúčania EÚ podliehajú schváleniam štruktúrami, v ktorých máme zastúpenie. V mnohých prípadoch platí právo veta, čiže bez súhlasu našich zástupcov nenadobudnú dokumenty účinnosť.
Naši súčasní vládni predstavitelia prezentujú svoje výjazdy do Bruselu ako expedície do tábora nepriateľa. Odchádzajú tam nabudení, v bojovej nálade, aby potom v tichosti odmávali to, čo ich pred zrakmi vlastných voličov neskutočne dráždi. Pokrytectvo ako vyšité. Prečo a načo chodiť tam, kde sa cítime ako „kôl v plote“?
Ešte k obhajovaniu záujmov Slovenska v EP. Vo viac ako 700-člennom Európskom parlamente môžeme mať 15 poslancov z 24 politických strán a jednej koalície. To je menej ako 2,2 percenta. Najúspešnejšie strany zvyknú mať zhruba troch poslancov, čo je okolo 0,4 percenta.
Predstava, že 0,4-percentné zastúpenie čosi presadí bez kooperácie a koordinácie s väčšinou, je pomýlená. Rovnako pomýlené, dokonca zavádzajúce je prezentovať vysielanie zástupcov do EP s predstavou, že budú hájiť iné záujmy ako záujmy celého spoločenstva.
Očakávajme od nich kvalifikáciu, erudíciu a znalosť potrieb občanov EÚ, samozrejme, aj našich, a nie presadzovanie čohosi na úkor kohosi.
