Myslím na Štefana Dezidera Kóhna. V klérofašistickom štáte pod vedením prezidenta Jozefa Tisa nemohol byť ani len poštárom.
Nepodobal sa na kresby Židov v Gardistovi, na stranách ktorého denne hnisala nenávisť celého národa.
Nebol vypasený a nemal vrecká plné zlata. Neťahal žiadne nitky, ktoré zotročovali národy. Len tlačil pri sebe svoj bicykel.
Áno, jeho nos mal osudovú krivku. Nie výraznú, ale Tisova krajina si rýchlo vypestovala schopnosť identifikovať ju.
Kóhn nemal majetky ani zbraň. Predával so svojím strýkom melóny, ktoré dovážali z Maďarska. Dokonca sa oženil s katolíčkou.
A predsa bol nepriateľom národa. S takým menom v roku 1939 nemohol byť ničím iným.
Boli to časy, keď gardisti a Tiso určovali, čo bolo vlastenecké a kto boli zradcovia. Strhli so sebou časť spoločnosti, rozviazali jej ruky. Zrazu bolo cťou nenávidieť a donášať na spoluobčanov.
Tí, čo mali svedomie a dušu, si kládli otázky: Je toto vôbec možné? V Európe? Majú klérofašisti hranice? Kedy sa Tiso a Hitler zastavia?
Nikdy. Pokiaľ nie sú porazení a poslaní na smetisko dejín.
Potom prídu ďalší s rečami o nepriateľoch národa a emancipáciou nenávisti. Ich svet stojí na nízkosti a strachu. Jedného dňa všetci môžeme byť Kóhnovia.
