Autor je umelec a publicista
„Odmietame zasahovanie do našich vnútorných záležitostí,“ vyjadril sa rezort zahraničných vecí pod vedením Juraja Blanára po tom, ako sa na ministerstvo donieslo, že česká mimovládna organizácia organizuje v priestoroch holandského veľvyslanectva v Prahe diskusiu o situácii na Slovensku.
Nazvať diskusiu, nech by bola akákoľvek, zasahovaním do našich vnútorných záležitostí, vyznieva ako pokus o vtip. V kontexte vývoja na Slovensku sa však musíme pripraviť, že rečí o suverenite, zvrchovanosti a „vnútorných záležitostiach“ bude pribúdať. Bolo to tak vždy, keď sa Slovensko začalo odkláňať od demokratických hodnôt.
A bol to západný svet, ktorý v takých okamihoch Slovensku opakovane pomáhal. Či už v podobe politického a hospodárskeho tlaku, alebo podporou občianskej spoločnosti. Zažili sme to za čias mečiarizmu, po vražde Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej a dnes to zažívame opäť. Môžeme preto hovoriť o historickej skúsenosti.
Napriek tejto skúsenosti aj v prostredí demokratických síl pretrváva istá nedôvera k vonkajším zásahom spoločenstva, ktorého sme formálne súčasťou. Spomeňme napríklad stanovisko Miriam Lexmann po tom, ako sa v januári Európsky parlament zaoberal našou trestnou novelou. „KDH bolo od začiatku proti tomu, aby sa táto slovenská vnútropolitická otázka prenášala na pôdu Európskeho parlamentu,“ povedala europoslankyňa za KDH.
Podobne sa k rezolúcii Európskeho parlamentu vyjadrila Anna Záborská z Kresťanskej únie: „Sme suverénny štát a naše problémy musíme zvládať riešiť doma, nech je pri moci ktokoľvek.“
Porovnávať spoločenské procesy s individuálnymi ľudskými životmi môže byť zradné, napriek tomu to skúsim. V prípadoch, keď rodiny riešia disfunkčnosť či domáce násilie, objavujú sa tendencie držať veci pod pokrievkou a aspoň navonok uchovávať dojem usporiadanosti. Tento prístup zvyčajne vedie k ďalším patológiám, ktoré zasahujú všetkých zúčastnených.
Opačným prístupom je snaha otvoriť problém širšiemu spoločenstvu. Zapojiť do riešenia vzdialenejšie príbuzenstvo, vyhľadať odbornú pomoc, obrátiť sa na príslušné inštitúcie. V mnohých prípadoch je druhý prístup zdravší a samotných aktérov neoberá o autonómiu, naopak.
Ak sa vrátime k politike a medzinárodným vzťahom, v záujme konštruktívneho riešenia môže byť užitočné priznať si, že naša krajina má hlboký problém. Nezačal sa voľbami v roku 2023 ani v roku 2020 a hoci sa tvárime, že to všetko je prechodná fáza, patológia sa prehlbuje. Do toho vstupujú globálne pohyby a vedomie, že izolované do seba zahľadené Slovensko smeruje k bezvýznamnosti až k neexistencii.
Životaschopný prístup v tejto situácii je práve otvorenie sa širšiemu spoločenstvu, ktoré je nám hodnotovo blízke, a prijatie pomocnej ruky tam, kde sami na naše problémy nestačíme.
