Autorka je sociálna poradkyňa a analytička
Pamätáte sa na humbug okolo správy Generálnej prokuratúry o tom, ako žijú deti v reedukačných centrách? Tak už sú na svete prvé opatrenia – ministerstvo školstva vytiahlo na úvod 1,7 milióna eur na rekonštrukcie budov a signalizuje plán, ktorý má nastaviť procesy v ich vnútri tak, aby v nich deti nestvrdli až do dospelosti, a prenastavenie celého systému viac-menej podľa českého modelu.
Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny zvýši počet ľudí na úradoch, ktorí za tými deťmi budú chodiť. Bude úradníkov a úradníčky viac kontrolovať a všetci budú musieť robiť to, čo im už dnes káže zákon.
Odborný kiks
Presne takto to totiž minister práce, sociálnych vecí a rodiny Erik Tomáš povedal na tlačovej besede 12. marca: „Ústredie okamžite vydalo usmernenie pre sociálnoprávnu ochranu detí a sociálnu kuratelu, ktorá bude minimálne raz za šesť mesiacov navštevovať deti, ktoré boli súdom umiestnené v reedukačných centrách, a následne budú musieť vypracovať konkrétne správy o fyzickom a psychickom vývoji dieťaťa a tieto správy budú posielať súdom.“
Mimochodom, už fráza „vypracovať správy o fyzickom a psychickom vývoji dieťaťa“ je riadny odborný kiks – práve toto ľudia zo sociálnej kurately obvykle nevedia urobiť, nemajú na to totiž vzdelanie. Fyzický stav dieťaťa dokáže zhodnotiť človek s diplomom z medicíny, psychiku zasa niekto s psychologickým vzdelaním. Nie však ľudia s diplomom zo sociálnej práce.
Dôležité slovo „sociálne“, teda opis postupov, ktorými inštitúcia môže meniť kvalitu života dieťaťa a jeho blízkych aj nimi dokáže naviazať siete pomoci, z odkazu ministra vypadlo.
Nie náhodou.
Je to také freudovské prerieknutie, ktoré signalizuje túžbu po zbavení sa zodpovednosti za túto, povedzme, „nepríjemnosť“, do akých podmienok sociálne pracovníčky tie nespratné deti roky posielali. Nájdené v preklade: „Vezmite správy od toho, od hentoho, skompilujte, pošlite na súd – my predsa nerozhodujeme, my sme len tí, čo pripravujú podklady, takto sa správajte a bude dobre.“
A ešte ten limit, nad ktorým opatrne zdvihol obočie aj verejný ochranca práv: „Hovorte s nimi o tom, ako sa majú, raz za pol roka, veď to stačí!“
Lenže stále platný zákon o sociálnoprávnej ochrane detí a sociálnej kuratele z roku 2005 (áno, má 19 rokov – už si v systéme naň aj mohli zvyknúť) hovorí niečo iné. Napríklad to, že s tými „menej zlými deťmi“, ktoré sú ešte doma, kde sa ešte len rozhoduje, čo s nimi a skúša, či sa dokážu polepšiť aj bez polepšovne, sa treba stretnúť a plánovať čo ďalej spravidla raz za dva mesiace.
Prečo by teda deťom, čo žijú desiatky kilometrov od svojich blízkych, mal stačiť jeden rozhovor za pol roka?
Čo všetko nevieme
Zákon hovorí o tom, že dôležití dospelí, tí s pečiatkou, musia mať „plán“, čo, kedy, ako pre to-ktoré dieťa urobia.
Problémom už roky ostáva, ako tie plány vyzerajú, že nemajú jednotné kritériá, že veľa rozhodnutí v nich je „na zvážení“. Pritom vystopovať, či je sto bezdôvodne vymeškaných hodín alebo krádež v obchode lístkom do reedukačky alebo „len“ do sociálneho programu, by sa asi dalo. Že sú zložité na pochopenie, často vytvorené „od stola“, v kancelárii. A plné úloh: „Polepši sa! Polepšite ju! Skontrolujte! Zabezpečte! Zmeňte!“, ale nie možností podpory.
Keby to ministerstvo myslelo so zmenami v systéme vážne, nezačalo by s kontrolami a so zvyšovaním počtu úradníkov, ale s inými analýzami.
Je veľa vecí, ktoré treba skúmať: koľkokrát sa stretne sociálna pracovníčka s dieťaťom, než ho pošle do reedukačného zariadenia? Koľkokrát s jeho rodičmi? Koľkokrát sa zvolá rodinná konferencia a kto sa na nej zúčastní? Ako vyzerá dokumentácia postupu a je jednotná v Senici aj v Humennom?
Aké diagnostické a hodnotiace nástroje majú ľudia na úradoch k tomu, aby nepoškodili dieťa príliš rýchlym alebo, naopak, vleklým konaním? Aká hustá je sieť pomoci, čo vlastne obsahuje a čo v nej, naopak, chýba – inými slovami, do akých programov sa lejú peniaze zbytočne a kde by bolo účelné pridať?
Viem, je to zložité a bolí to, keď sa dlho fungujúce, bezobsažné, apatické procesy menia. Ľudia v úradoch sa potom hnevajú a snažia sa nový systém zastaviť.
Ľahšie je im dať najesť, ubrať roboty a urobiť zmeny len tak, naoko.
