Pellegrini simuluje svoje politické bytie (komentár šéfredaktorky)

Objavili sa úvahy, že Peter Pellegrini by ako prezident mohol prekvapiť a zopakovať príbeh Michala Kováča, ktorý sa stal najväčším kritikom svojho niekdajšieho politického súpútnika Vladimíra Mečiara. Je to takmer vylúčené.

Prezident Kováč sa postavil Mečiarovi, keď sa samozvaný otec národa odtrhol z reťaze. Urobil to, hoci mu kritika Mečiara skomplikovala život a ohrozila rodinu. Keď sa naplno prejavil Mečiarov odklon od demokracie, ani chvíľu s ním nespolupracoval.

Pellegrini neodchádzal od Fica, keď bol na vrchole svojich síl, ale keď šéfa Smeru aj jeho najbližší politicky pochovávali. Odvtedy Fico neustále klesá do sfér, kam sa demokratickí politici nespúšťajú. Pellegrini mu pomohol zostaviť vládu v čase, keď mal na výber. Dostal aj prezidentskú ponuku, takže ak jeho snom bolo byť prezidentom, mohol to urobiť aj bez Roberta Fica.

Bola to jeho veľká šanca odpútať sa od človeka, ktorý sa pasoval za stvoriteľa Pellegriniho. Áno, mohol čeliť straníckemu tlaku. Ľudia, ktorí spoluvytvárali Hlas, mohli dostať hlad po moci a tušili, že s Progresívnym Slovenskom vo vláde nebudú žiadne mocenské orgie. Navyše Pellegriniho motivácia sa pokojne mohla zhodovať s Ficovou: zabezpečiť si beztrestnosť.

Často sa stáva, že v bezútešnej politickej situácii sa spoliehame na svedomie politikov: azda niekde vnútri chápe, čo je v demokracii neodpustiteľné.

Ťažko povedať, čo ešte Pellegrini chápe. Okrem politického gýča nič autentické nenúka. Včera mu administrátori zavesili na facebook vetu: „Prezidentský palác nemôže byť len ceremoniálnou budovou. Chcem z neho vytvoriť priestor, kde sa budú tvoriť vízie a programy, ako zmeniť Slovensko na krajinu dobrú pre život.“

Nikto z kandidátov nie je viac ceremoniálny ako Pellegrini. Je momentálne najbezobsažnejší prezidentský kandidát. Je politické simulakrum, vytvorené pre široký okruh voličov, dokonca aj takých, ktorí by Fica nevolili.

Simuluje rozvahu, ale v skutočnosti je to neistota. Preto sa vyhýba konfrontácii s ostatnými kandidátmi. Jasné, že nemusí hneď diskutovať s Harabinom alebo Matovičom, ale mohol prejaviť úctu voličom a nevyhýbať sa diskusiám s Ivanom Korčokom, ktorý by ho nestrhával do nezmyselných divadiel.

Simuluje slobodu, vlastný názor, dokonca simuluje aj svoju kandidatúru. Voľby pokojne mohli prebehnúť aj bez neho. Medzi Pellegriniho doterajšími prejavmi nie je nič, čo by nezvládla umelá inteligencia.

Samozrejme, najväčším problémom nie je jeho prázdnota, ale to, že tú nádobu je pripravený napĺňať Robert Fico.