Na úvod prejavme trochu dobroprajnosti, ktorú v žolde cudzích mocností prejavujeme opozičným stranám s cieľom prostredníctvom majdanizácie zvrhnúť legálne zvolenú vládu a oceňme skutočnosť, že si SaS (na štvrtý pokus) dokázala bez straníckeho rozkolu zvoliť nového predsedu.
SaS má po pätnástich rokoch nového predsedu, je ním Branislav Gröhling Čítajte Toxický optimista by dokonca mohol považovať za známku istej normalizácie straníckeho spektra, že všetky ako-tak príčetné opozičné strany už dokázali vymeniť predsedu.
Tie zvyšné dokonca opakovane – KDH zväčša v umiernenom cykle okolo dvoch volebných období, PS zasa progresívne splašene.
Po gratuláciách môžeme prejsť ku škrípaniu, ktoré pri výmene Richarda Sulíka za Branislava Gröhlinga nemôžeme prepočuť. To všetko, samozrejme, pri rešpekte k tomu, že ide o vnútornú vec SaS. Oni si ju „platia“, a tak nemáme čo prepínať. Ale môžeme sa pozerať.
Rušivé momenty sa dajú identifikovať prinajmenšom dva. Asi menej dôležité je, že bývalý predseda a otec zakladateľ sa až tak úplne nestiahol, ale ako podmienku odovzdania moci si zjavne stanovil zriadenie funkcie čestného predsedu a zvolenie do nej.
To je to pomerne bežný inštitút, ktorým strany prejavujú rešpekt a vďaku výraznej osobnosti – ibaže keby s ňou tentoraz nebolo spojené právo suspenzívneho veta. Túto poistku si teda Sulík nechal vytvoriť, lebo si „doživotne“ nárokuje silnejší typ vlastníctva strany než ostatní členovia.
Inými slovami, už to nie je „čestná“, ale „naozajstná“ funkcia, ktorá dáva držiteľovi viac moci ako iným členom. Straníci si ju zriadiť smú, ale vo vlastnom záujme je užitočné nehrať sa na slepú babu.
No a potom tu je slabina menom Branislav Gröhling. Naozaj, nedá sa inak, len sformulovať pochybnosti, koho môže tento občan osloviť.
Nedovolíme si pripisovať mu zlé vlastnosti, ale stranícky líder má disponovať charizmou a byť nositeľom nejakej agendy, emócie a – s prepáčením za pátos – étosu.
Na Sulíkovi sa mohla hocikomu nepáčiť jeho populistická kombinácia škôlkarskeho libertariánstva, rozdrapeného euroskepticizmu a ostentatívneho výsmechu geopolitike ako žánru. Ale bolo to niečo, bol tým čitateľný, vedel to konzistentne formulovať a našlo si to publikum.
No úprimne, čo si takto spojíme s Gröhlingom? Bol minister školstva, to si pamätáme, ale čím sa nám vryl do pamäti? Ktoré z jeho vystúpení v nás najsilnejšie pozitívne rezonuje? A negatívne?
Je pokojne možné, že Gröhling s novou funkciou objaví nové vlohy, ale ak sa to nestane, jeho pôsobenie bude len intermezzom pred hľadaním výraznej populisticko-pravicovej osobnosti, ideálne so skúsenosťami s vedením strany. Kto by to tak mohol byť?
