Robert Fico dosiahol svoje práve tak málo elegantne, ako sa dalo očakávať. A bez úslužných pomocníkov by to veľmi nešlo.

Úrad špeciálnej prokuratúry je rozprášený spôsobom, aby si v podobných zložkách už nikdy nikto nedovolil siahať na pánov veľkomožných. A do vulgárnosti päťdesiatych rokov mu už chýba jediná vec: povolať do služieb justície robotnícke kádre, aby s tými intelektuálmi zatočili. (No to sa dnes už nedá, škoda.)
Maroš Žilinka nekomunikoval celkom jasne, kam uprace škodnú. Daniel Lipšic v rozhovore pre denník SME hádal správne: keďže sa celý život zaoberal trestným právom, teraz mu prischne niečo celkom iné. A teda môže leštiť stoličku na legislatívnom odbore.
No keďže sa tu v dobrej viere mútili vody aj tým smerom, že špeciálna prokuratúra je anomália v našom systéme, kde „štát štátu neverí“ (a prečo by, preboha, mal?), zopakujme si, že to nie je pravda. Naopak, tendencia bola už za Žilinku (!) opačná.
Teraz, v momente potupného konca, mal ÚŠP dvadsať prokurátorov a sedem vedúcich pracovníkov. Pôvodný plán bol však oveľa vyšší.