Autorka je redaktorka českého Deníka N
O posledných ruských „voľbách“ naozaj nie je čo písať. Azda len to, že sa nezrodili na zelenej lúke a Rusko k nim mnoho rokov kráčalo. Znovuzvolenie bývalého dôstojníka KGB Vladimira Putina takmer deväťdesiatimi percentami hlasov je vyvrcholením dlhého degradačného procesu, ktorému sme my, Západ, pomáhali.
Všetko sa začalo vo chvíli, keď sme od radosti z rozpadu Sovietskeho zväzu stratili súdnosť, zmysel pre férovú hru a schopnosť vnímať inakosť vo všetkých jej prejavoch.
Trpme, aby dobre bolo. Ale dokedy? Navždy
Najskôr konštatovanie vyplývajúce z vlastného pozorovania a účasti na mnohých pokusoch o voľby v Rusku. Žiadne, a od rozpadu ZSSR v roku 1991 ich bolo nespočetne, neboli slobodné. Napriek tomu im západní „učitelia demokracie“ tlieskali. Všetky ruské voľby sa konali podľa jedného vzoru – nie je dôležitá cesta, ale výsledok. Treba ho dosiahnuť akýmkoľvek spôsobom.
Túto hru hral s Rusmi aj Západ – na presadenie demokracie môžeme používať aj nedemokratické prostriedky. Dnes sme sa dostali do bodu, ktorý nám definitívne ukázal, že k lepším zajtrajškom sa nedá dôjsť temnými cestami.
Písal sa rok 1996. Už takmer päť rokov som žila v Moskve a zdalo sa mi, že som svedkom prerodu veľkého totalitného molochu cez prechodné obdobie chaosu k slobodnej spoločnosti. I keď to, samozrejme, malo isté nedostatky.
Vtedy ešte na chodníku od môjho domu k Bieloruskej stanici postávali babky a predávali, čo mali – jednu starú vidličku, zošliapané topánky.
Rýchla liberalizácia cien vyústila v roku 1992 do hyperinflácie, ktorá dosiahla dvetisícpäťstodeväť! percent a zhltla ľuďom ich neveľké úspory.
Chudoba zachvátila milióny domácností, väčšina sa z nej už nedostala. Dodnes má šestnásť miliónov Rusov záchod na dvore, štvrtina nemá prístup ku kanalizácii.
A tak sa k prvým prezidentským voľbám po rozpade Sovietskeho zväzu v roku 1996 chystali rozzúrení voliči s vedomím, že za komunistov bolo určite lepšie.
Rusku vtedy vládol aj z vôle Západu Boris Jeľcin. Bojovník za nové demokratické Rusko, ale hlavne muž, ktorý udržal Ruskú federáciu ako-tak pokope, atómové zbrane pod kontrolou a rozumel si s vodcami demokratických štátov.
Hoci trochu viac pil, stále to bolo lepšie, ako keby bol na jeho mieste komunistický predák Gennadij Ziuganov. A ten sa na to v deväťdesiatom šiestom chystal. Zdalo sa, že mu v tom už nič nedokáže zabrániť.
Vpred! Povstala nová Jeľcinova oligarchia
Jeľcina ľudia neznášali, považovali ho za strojcu svojho nešťastia. A čiastočne mali pravdu. Bol to on, kto posvätil najväčšie a najdômyselnejšie zlodejstvo – záložné verejné aukcie. Štát cez ne za smiešne peniaze rozpredával súkromným bankám najväčšie strategické podniky ako Jukos, Noriľskyj nikel alebo Rosnefť.
Tak sa zrodili prví miliardári ako Vladimir Potanin, Roman Abramovič a Michail Chodorkovskij. Všetky tieto obchody, ktoré nemali nič spoločné s trhovou ekonomikou ani právom, posvätil podpisom Boris Jeľcin. Pomocou prezidentských výnosov obišiel parlamentom schválený zákaz privatizácie vybraných strategických odvetví a kúpil si budúcu podporu „nových Rusov“.
A tak Michail Chodorkovskij, jedna z tvárí dnešnej ruskej demokratickej opozície v zahraničí, získal sedemdesiatosem percent ropného gigantu Jukos za tristodesať miliónov dolárov. Skromné odhady boli najmenej päť miliárd dolárov. Boris Berezovskij zaplatil za Sibnefť iba sto miliónov dolárov. Pritom jej preukázateľná hodnota bola tri miliardy.
Ak by Jeľcin prehral v súboji s komunistom Ziuganovom, všetky tieto podvodné obchodné akty by zrejme aj s ich aktérmi skončili pred súdom. Išlo o príliš veľké peniaze, aby oligarchia, reformátori a Západ nechali Jeľcina padnúť.
Reformy, ktoré Kremľu do značnej miery vnútili západní experti, ekonómovia z Medzinárodného menového fondu a nimi ovplyvnení tzv. mladí reformátori ako Anatolij Čubajs, Jegor Gajdar alebo Boris Nemcov, zrazili Rusov na kolená viac než komunistické plánované hospodárstvo.
V tzv. prvej vojne v Čečensku umierali ruskí vojaci aj čečenskí civilisti. Jeľcin mal za sebou navyše protiústavný čin, za ktorý by v západnej demokracii šiel do väzenia. V októbri 1993 nechal z tankov rozstrieľať parlament, ktorý mu politicky a ideologicky nevyhovoval. A pretože bol plný komunistov a ich pohrobkov, nevyhovoval ani nám.
A tak sme ťažkú paľbu v centre Moskvy a desiatky mŕtvych civilistov vyhlásili za obeť „svätej cesty k liberálnej demokracii“. Toto je tá demokracia? Čudovali sa Rusi a odpľuli si.
Ako vyhrať prehraté voľby? Oligarchia a podsvetie
Voľby v roku 1996 Jeľcin nemal šancu vyhrať, podporovalo ho maximálne šesť percent najvytrvalejších stúpencov. Lenže svet si ho žiadal. A nielen on. Západ mal málo možností ako Jeľcina udržať pri moci, ak nechcel poprieť sám seba. Bol tu však niekto, kto sa neštítil ničoho a mal rovnaký záujem – mimoriadne mocná nová oligarchia.
Metódy, akými vznikala, by sa hodili do hollywoodskych filmov. Únosy, odrezané prsty a hlavy, otravy bojovými látkami (áno už vtedy). Spojencom mladých reformátorov, liberálov a hlavne Západu v boji za víťazstvo „ich“ kandidáta sa stal veľký ruský kriminálny kapitál.
Nutkanie udržať pri moci Jeľcina ako záruku rozkvetu oligarchicko-korporatívnej mašiny bolo také silné, že sa dočasne spojili aj znepriatelené klany. Nutnosť spolupracovať ako prvý pochopil dnes už mŕtvy Boris Berezovskij. Vraj spáchal samovraždu, i keď mi táto verzia nepripadá pravdepodobná.
Berezovskij zavolal úhlavnému nepriateľovi Vladimirovi Gusinskému, ďalšiemu ultrabohatému mužovi a majiteľovi významných médií. „Voloďa, zdá sa, že sa musíme porozprávať.“ Potom zavolal Čubajsovi: „Toľa, máme problém, ktorý sa týka nás všetkých.“ A spustil sa veľký volebný obchod, ktorý mal zaistiť bezpečie všetkým účastníkom obrovskej politickej dražby.
Oligarchovia sa spojili a stretli sa s Jeľcinom. Oni dali peniaze na manipuláciu verejnej mienky, podplácanie voličov, priamu aj podprahovú reklamu sľubujúcu nesplniteľné. On sľúbil, že sa napriek chorému srdcu a pečeni naloženej v liehu dožije volieb.
Médiá, ktoré si tak ako veľké podniky rozobrali oligarchovia, sa vrhli plnou silou do služieb prezidentského volebného tímu. Aj mnohí novinári uverili, že ak za každú cenu bez ohľadu na pravdu zabránia návratu komunistu, udržia si ťažko vybojovanú slobodu. Ako sa mýlili, ukazuje pohľad na dnešnú mediálnu scénu v Rusku.
Zamestnanci sprivatizovaných firiem museli hlasovať, ako velil zamestnávateľ. K voľbám ich zvážali autobusmi a za hlas pre Jeľcina dostali tučné odmeny. Tu je začiatok praxe, ktorú dnes v západných médiách tak ostro kritizujeme, keď ju používa Putin.
Čo sa nepodarilo ovplyvniť médiami a administratívnym tlakom, bolo treba opraviť pri sčítaní hlasov. Medzinárodní pozorovatelia vedeli, že to, čo označujú za demokratické voľby s výhradami, žiadne slobodné voľby nie sú. No predsa nebudeme nahrávať komunistom!
A nebezpečenstvo bolo reálne. Veď pred rokom vo voľbách do Štátnej dumy komunisti presvedčivo vyhrali a ovládli parlament. Teraz mohol ich predseda Ziuganov zasadnúť v Kremli. V prvom kole mal tridsaťdva percent, Jeľcin tridsaťpäť. Čo bolo pár upravených volebných protokolov v prospech demokratického kandidáta proti hrozbe návratu komunistov a konca reforiem?
Falšovanie výsledkov sa vo svetle hrozby odobratia majetkov čerstvým miliardárom javilo ako najlepšie riešenie. Vtedy sa zrodila norma, podľa ktorej účel svätí prostriedky. Dnes sa falšujú výsledky v mene veľkého Ruska, pred tridsiatimi rokmi v mene demokratického Ruska.
O štyri roky, keď začalo Jeľcinovo srdce štrajkovať, úspešne otestovanú schému „boja za demokraciu“ použili znova. Oligarchovia sa zišli s liberálmi a reformátormi a usúdili, že ľud ich tak nenávidí, že ich môže zachrániť len „správna voľba“.
Vybrali následníka a definitívne ukončili pokusy o demokratické voľby v Rusku. Putin mal predovšetkým zaručiť beztrestnosť a kontinuitu korporatívno-oligarchického štátu, nie slobodu tlače a politickú pluralitu.
Ale všetko sa začalo v roku 1996 aj naším potleskom voľbám, ktoré predurčili víťazstvo Vladimira Putina v marci 2024.
