Autor je spisovateľ a teológ
Sen o zničení vlastnej štátnosti nie je ničím novým ani prekvapujúcim. Bývalý Trumpov viceprezident Mike Pence opakovane spomína, ako ho Donald Trump vyzval, aby si vybral medzi americkou ústavou a lojalitou voči nemu. Pence si vybral ústavu a vzbúrenci z Kapitolu aj vďaka tomu skončili vo väzbe.
Donald Trump sa pokúsil postaviť nad základný zákon a podstatu fungovania americkej demokracie rovnakým spôsobom, ako by to urobil akýkoľvek orientálny despota alebo antický tyran. Jeho gesto, zámena štátu za seba samého, vlastného šťastia za šťastie ostatných, nie je v dejinách ojedinelé.
Ešte nikdy v moderných povojnových dejinách demokratického sveta sa však nestalo, aby sa stará feudálna fúzia, splynutie seba a vlastných ambícií so štátom, tak hlboko a radikálne prejavila v systéme, ktorý bol donedávna presvedčený, že vďaka právu, slobode a prosperite občanov urobil všetko pre to, aby túto inštitucionalizovanú narcistickú poruchu izoloval do histórie.
Krajina, kde je všetko začaté a nič dokončené
Američanom nemôžeme vyčítať, že by mali slabé školstvo, aj keď ho majú nerovnomerne rozložené a dostupné, alebo skúsenosť s poddanskou mentalitou, ktorá by ich viedla odovzdaných na bitúnok dejín do rúk jednému deviantnému mužovi.
Ani vzdelanie, ani urodzené zápasy o emancipáciu od anglickej koruny, ani paraindiánska mystika a vlastné zlyhania ich nedokázali ochrániť pred tým, aby významná časť nepodľahla predstave, že najlepším možným americkým politickým systémom bude hybridná zmes spôsobov a manierov z orientálnych despocií.
Ako majú klásť odpor občania menších štátov, keď to nedokážu alebo len s ťažkosťami zvládajú veľké etablované demokracie ako Spojené štáty a Francúzsko, ktoré z vernosti republikánskemu ideálu rovnosti a práv urobili súčasť svojej identity a základ prosperity?
V katalógu slovenského historického fatalizmu nájdeme niekoľko klišé a podvrhov, ktorých úlohou je vysvetliť nevyhnutnú a neobíditeľnú odovzdanosť osudu. Falošné správy o tom, že sme nemali kráľovstvo (mali), že sme navždy zmrzačení despotickým obrazom Byzancie (nie sme), že sme nikdy nemali poriadne elity (mali), prehlbujú pocit rozčarovania a nehybnosti, v ktorom sa krajina ocitla po jesenných voľbách.
Neprejde deň, aby sa niekto neodfotil s pasom, nedával hlasovať o tom, kam odíde žiť, alebo nezdôrazňoval osudový rozmer akejsi kozmogonickej porážky, v ktorej mala krajina padnúť na kolená pred okresnými orientálnymi despotmi inšpirovanými Trumpom a jeho obdivom k osi dekadencie medzi Moskvou, Pekingom a Teheránom.
Toto neustále sebaodovzdávanie sa nemožnosti čokoľvek urobiť alebo podniknúť nesúvisí iba s pochopiteľnou únavou z toho, že malá päťmiliónová krajina mala byť dávno nielen dobudovaná a skolaudovaná, ale mohla byť výkladnou skriňou novej európskej renesancie.
