Autor je filozof a správca Nadácie otvorenej spoločnosti
Umlčiavanie novinárov a tlak vládnej moci na slobodu médií je v našich podmienkach historickým štandardom. Za posledných päťdesiat rokov by sme sotva našli dekádu relatívneho pokoja, v ktorom by sa novinári a médiá nemuseli obávať existenčného ohrozenia.
A pritom odvaha novinárov a publicistov vzdorovať tlaku a cenzúre má v našich dejinách obrovskú hodnotu. Pražskú jar naštartoval investigatívny článok z marca 1968 o afére komunistického prominenta generála Šejnu. Následné zrušenie cenzúry sa stalo hlavným bodom kritiky vládcov Kremľa a neochota Dubčeka s ňou zatočiť jedným z hlavných dôvodov invázie.
Novinári za to zaplatili obrovskú cenu. Vznikli zoznamy redaktorov, ktorí sa podieľali na vysielaní rozhlasu a už na jeseň 1968 ich z redakcií povyhadzovali. Rušili sa časopisy, zanikali redakcie a stovky novinárov zmizli z verejného života.
Málo sa vie, že aj Jan Palach sa obetoval za slobodu slova a proti šíreniu dezinformácií. Spomienka na jeho odkaz po dvadsiatich rokoch odštartovala v januári 1989 zmenu režimu, no ani tá nepriniesla konsenzus, že nezávislosť a kontrolná funkcia médií je v demokracii nedotknuteľná.
Učebnicovým príkladom nemusí byť iba notoricky známe ovládnutie verejnoprávnych médií Mečiarom a jeho brutalita proti novinárom. Menej zjavným prejavom zotrvačnosti myslenia bolo napríklad presvedčenie ponovembrových politikov, že ich nové politické strany potrebujú – podľa vzoru komunistov – vlastnú stranícku tlač.
Hodnotu nezávislosti preverila neochota čitateľov kupovať si stranícku propagandu a všetky stranícke denníky postupne zanikli. No presvedčenie, že médiá majú byť hlásnou trúbou (komunálnych) politikov, pretrváva na okresnej úrovni dodnes.
Legenda svetovej žurnalistiky, filipínska novinárka Maria Ressaová v príhovore pri preberaní Nobelovej ceny v roku 2021 vysvetlila, že „posledných päť rokov vládnych útokov sme prežili vďaka láskavosti cudzích ľudí, ktorí nám napriek ohrozeniu pomáhajú, pretože chcú. To je to najlepšie, čo v nás ľuďoch je a vďaka tomu sa dejú zázraky. To je to, čo strácame, keď žijeme vo svete strachu a násilia.“
Niečo podobné by sa dalo povedať aj o Slovensku. To, že máme, napriek všetkému, silné nezávislé médiá, je takmer ako zázrak. No predsa len sme v Európskej únii, a nie na Filipínach. Spoliehať sa len sami na seba, prípadne na náhodnú veľkorysosť dobrodincov zvonka, sa nám nemusí vyplatiť.
V situácii, keď je sloboda médií v neustálom ohrození, je preto zarážajúca neschopnosť médií spojiť sily do silnej profesijnej novinárskej organizácie, ktorá by plnila funkciu prvej línie obrany.
Aj zápas o RTVS a Markízu by mal vďaka tomu sľubnejšie vyhliadky.
