Musíme konať spoločne

Autor je programátor

Keď vodiči kamiónov na Slovensku, v Poľsku či Rumunsku blokovali hranice s Ukrajinou a požadovali obmedzenie prístupu ukrajinských kamionistov na európsky dopravný trh, nešlo o problém na národnej, ale na európskej úrovni. Spoločný trh je v kompetencii Únie, nie jej členských štátov.

Navyše, vodiči určite nechcú vystúpenie svojich krajín z Únie, čo by ich postavilo do nezávideniahodného postavenia, v akom sú dnes ukrajinskí kamionisti. Napriek tomu však nešlo o jedno spoločné európske hnutie, ale o niekoľko nezávislých národných iniciatív.

A hoci už EÚ nie je prevažne poľnohospodársky spolok ako kedysi, stále ešte ide tretina európskeho rozpočtu na poľnohospodárstvo. Protestujúci farmári v rôznych krajinách sú teda v podobnej situácii. Protestujú skôr na národnej úrovni, ich problémy sú však celoeurópske.

Pred podobným problémom stoja aj tí, čo sa zaoberajú národnou bezpečnosťou. Ak Trump spôsobí, že USA vystúpi z NATO, jednotlivé európske krajiny budú musieť čeliť prípadnému ruskému útoku osamote. Portugalci sa nebudú nijako ponáhľať na pomoc napadnutému Slovensku.

Nevyhnutná je teda spoločná európska armáda. Možnosti konať na európskej úrovni sú však obmedzené a konať na národnej úrovni zas nemá žiadny veľký účinok.

Ide o problém známy ako „demokratický deficit EÚ“. Európania síce volia v európskych voľbách, kompetencie európskeho parlamentu sú však minimálne. Parlament nevymenúva vládu (Európsku komisiu). Tá sa ani nevyberá v samostatných voľbách, ako je to zvyčajné inde. Vláda sa zostavuje handrkovaním medzi členskými štátmi.

Európsky parlament takisto nemá právo predkladať zákony, čiže nejde ani o legislatívny orgán.

Situáciu neuľahčuje ani to, že politický boj o miesta v Európskom parlamente sa deje na národnej úrovni. V európskych voľbách nevolíme EPP, ale KDH či Slovensko. Nevolíme PES, ale Smer či Hlas.

Nemôžeme ani zakrúžkovať fínskeho či španielskeho poslanca, musíme krúžkovať (možno menej kvalitných) slovenských poslancov. V európskom parlamente tak končia podivné figúry ako Nigel Farage alebo Milan Uhrík.

Napokon tu chýba spoločný európsky diskurz. Keď sa rozhodujeme, či budeme – cez domáce PS – voliť ALDE, nemáme žiadnu predstavu o tom, aké postoje má jeho francúzska či nemecká sekcia. To je na jednej strane spôsobené tým, že volíme národné strany namiesto európskych, ale rozrôznenosť jazykov k veci tiež nijako neprispieva.

Vyriešiť demokratický deficit v EÚ je zložité. To, ako EÚ funguje, je zakotvené v medzinárodných zmluvách a na ne nemá Európsky parlament nijaký dosah. Opäť sa to končí handrkovaním členských štátov. A to ani nehovoríme o tom, že v niektorých krajinách musia zmeny prejsť národným referendom.

Istú nádej však dáva, že záujem o vyriešenie demokratického deficitu sa tiahne celým politickým spektrom. Presadzovať svoje záujmy chcú kamionisti aj poľnohospodári, ale aj tí, ktorých trápi európsky hospodársky rast či nebezpečenstvo ruskej agresie.

Či však niekedy vznikne celoeurópske hnutie za vyriešenie demokratického deficitu, je ešte stále vo hviezdach.