Treba sa obávať krajne pravicového populizmu?

Politici, ktorí normalizujú politikov krajnej pravice, im dláždia cestu k moci.

Autor je asistent v poslaneckom klube PS

Ak ste v posledných dvoch desaťročiach sledovali politiku v európskych štátoch, o hrozbe ovládnutia kontinentu krajnou pravicou ste počuli, a nie raz. Najprv sa šíril názor, aké je to nezvratné, a potom vysvetlenia, prečo je logické, že krajná pravica nakoniec nezvíťazila.

Tieto obavy sa vracajú. Dá sa pochopiť, ak niekto pred najbližšími európskymi voľbami obavy o budúcnosť európskeho projektu neberie vážne. Lebo nie je to nič nové.

Krajne pravicová strana siahala po moci v západnej Európe už v roku 2002, keď sa do druhého kola prezidentských volieb dostal Jean-Marie Le Pen. V tom čase už Rakúsko pomaly ľutovalo svoj pokus s Jörgom Haiderom vo vláde a v Holandsku sa udomácňovali protiislamské nálady, ktoré dostali politickú podobu Geerta Wildersa.

Ako to dopadlo? Proti Le Penovi sa zjednotila francúzska spoločnosť, Jacques Chirac dostal 82 percent hlasov, Haider sa zdiskreditoval a na vládnutie Geerta Wildersa čakáme dodnes.

O hrozbe rastu krajnej pravice sa hovorí znovu. Rastú politické extrémy, k čomu prispel súbeh kríz – najmä pandemickej, ruskej agresie a súvisiacej inflácie.

Prieskum Euronews naznačuje, že tri „mainstreamové“ frakcie by si mali udržať väčšinu, no krajné časti politického spektra budú znovu o niečo silnejšie. A europarlament o niečo zraniteľnejší voči populizmu alebo ruskej propagande.

Extrémom sa darí v čase krízy. A keď kríza pominie, zvyčajne sa vrátili do opozičnej izolácie s volebnými výsledkami na úrovni jednociferných percent. Aspoň tak to doteraz často bolo. Krajná pravica sa vracia vo vlnách, no každá z nich je silnejšia ako tá pred ňou.

Niekedy bol dôvodom na zdesenie každý europoslanec zvolený za krajnú pravicu alebo krajnú ľavicu, dnes sa diskutuje, či budú mať tieto bloky zásadný vplyv na fungovanie Európskej únie po týchto alebo až po budúcich voľbách.

Krajne pravicové strany sčasti menia seba, aby získali aj voličov, ktorým sa priame odkazy na fašistickú ideológiu bridia. Menia však aj iné strany, ktoré sa označujú za sociálnu alebo kresťanskú demokraciu, no preberajú pritom plány alebo rétoriku extrémistov.

Skúsenosť posledných mesiacov láka označovať to za typicky slovenský kontext, no príbeh súčasných vládnych síl v tomto nie je ani zďaleka originálny.

Od Berlusconiho k Salvinimu a Meloniovej

Od 90. rokov bola symbolom talianskej krajnej pravice Liga Severu, no vždy bola len príveskom Silvia Berlusconiho na nalákanie radikálnejších hlasov.

Po roku 2011 však odišla na sedem rokov do opozície a prešla premenou – skrátila názov na Liga, vzdala sa myšlienok separatizmu, na jej čelo sa dostal Matteo Salvini. Nehovoril o rozložení krajiny, no horlil za obmedzenie prisťahovalectva a ďalšie obľúbené témy krajnej pravice.

Vláda s ním na poste ministra vnútra nakoniec pripravila pôdu pre Giorgiu Meloniovú a jej Bratov Talianska. Táto strana vznikla na ideovom odkaze Benita Mussoliniho, ktorého v mladosti obdivovala aj nová premiérka, ktorá sa dostala k moci na jeseň 2022. V minulosti by podobná osoba na čele vlády jednej z najväčších európskych ekonomík vyvolávala obavy, no zdesenie netrvalo dlho.

Meloniovej pomohlo, že okrem zodpovednej ekonomickej politiky sa postavila za Ukrajinu a neblokuje rozhodovacie procesy v Bruseli. A už otvorene neadoruje Mussoliniho. Stále má však ideologicky blízko (okrem Ukrajiny) napríklad k Donaldovi Trumpovi či Viktorovi Orbánovi.

Prieskumy predpovedajú, že Bratia Talianska budú mať po júnových voľbách ešte väčší vplyv. Nateraz sú medzi európskymi ľudovcami, no určite by ich medzi sebou rady privítali aj ideologicky spriaznené strany viac napravo, ktoré by boli Meloniovej pákou na posilnenie vplyvu v Bruseli.

Utečenci nestačili, inflácia áno

Nemecká krajná pravica, ktorej cieľom boli desaťročia najmä tureckí a neskôr iní moslimskí prisťahovalci, vystúpila z undergroundu v čase, keď do Európy mierilo množstvo utečencov a vtedajšia nemecká kancelárka Angela Merkelová v septembri 2015 povedala, že krajina zvládne prijať milión ľudí utekajúcich pred vojnou.

V uliciach sa objavilo hnutie Pegida, vyrástla Alternatíva pre Nemecko, ktorá vznikla ako hnutie odporu voči pomoci krachujúcim krajinám eurozóny, ale veľmi rýchlo zmenila svoje zameranie. V nasledujúcich rokoch sa pravidelne objavovali obavy, že AfD zvíťazí v niektorej zo spolkových republík na východe Nemecka, až prišli spolkové voľby v roku 2017 a…

… Krajná pravica získala 12,6 percenta. Vznikla veľká koalícia kresťanských a sociálnych demokratov. V roku 2021 napriek pandémii, počas ktorej strana postavila kampaň na odmietaní vládnych opatrení, dopadla AfD ešte horšie.

Ekonomické problémy, chaotické vládnutie koalície socialistov, zelených a liberálov však spôsobili, že v prieskumoch súčasnosti atakujú hranicu 20 percent a sú po CDU druhou najsilnejšou stranou.

Kresťanskí demokrati nateraz s nimi spoluprácu odmietajú, no nový predseda Friedrich Merz nie je Merkelová, sám používa protiutečeneckú rétoriku a nie je vôbec isté, že by sa mu po budúcoročných voľbách v roku 2025 chcelo do veľkej koalície so socialistami, keby druhou možnosťou bola menšinová vláda s podporou AfD.

Niečo, čo bolo ešte pred pár rokmi v Nemecku nepredstaviteľné, sa dostáva do hry. Možno nie teraz, ale vlny silnejú.

Ostáva to v rodine

Po Le Penovom šokujúcom postupe do druhého kola vo voľbách vo Francúzsku naďalej dominovali Socialisti a súčasní Republikáni. V roku 2017 však krajina prešla podobným politickým šokom ako Taliansko v 90. rokoch, keď Emmanuel Macron založil novú stranu a v podstate rozbil duopol pravice a ľavice.

Výsledkom bolo síce víťazstvo liberála Emmanuela Macrona s pozitívnym odkazom o lepšej budúcnosti, no vtedy už nikoho zásadnejšie neprekvapilo, že v druhom kole musel poraziť krajnú pravičiarku Marine Le Penovú.

Tá si spravila domácu úlohu. Zo strany vytlačila svojho otca, premenovala ju, aby názov nepripomínal antisemitskú minulosť, nehovorí o vystúpení z Európskej únie a už ani z eurozóny. Zachovala si však krajne pravicové postoje – odmietanie inakosti, nacionalizmus. K tomu pridáva zhovievavý postoj k Rusku.

Voľby do Európskeho parlamentu jej strana vo Francúzsku vyhrala už pred piatimi rokmi a bolo by prekvapením, keby triumf nezopakovala. Navyše, ak francúzska politika neprinesie nového Macrona, o tri roky sa Le Penová môže stať aj prezidentkou.

Ide to postupne a potom rýchlo

Podobné trendy sme v posledných rokoch videli v severských štátoch, v Holandsku Wilders už voľby vyhral, v Rakúsku majú Slobodní k tomu nakročené.

V strednej Európe sú hrozbou najmä strany, ktoré vidia svojho nepriateľa v liberálnej demokracii a útočia na právny štát. Maďarsko v boji podľahlo, Poľsko zas trend nateraz zvrátilo, Česko sa chystá na návrat Babiša – síce populistu, ale nie krajného pravičiara.

Zdá sa, že Európsky parlament nateraz odolá, no v roku 2029 môžeme očakávať vlnu krajne pravicového populizmu, ktorá bude znovu silnejšia ako tie predošlé.

V médiách sa často používa prirovnanie k 30. rokom minulého storočia. Vyslovujú ho aj ľudia, ktorí sa naozaj boja a cítia, že pokračujúci nárast extrémizmu môže viesť ku katastrofe.

Aj keby sme tam ešte neboli, trend posledných desaťročí naznačuje, že sa k tejto situácii blížime. A to dokonca aj v prípade, že krátkodobo sa nárast krajnej pravice zastaviť podarí. Prvý Hitlerov pokus o prevzatie moci sa skončil za pár hodín a neprekročil hranice Mníchova.

Potom však prišla ďalšia vlna, oveľa silnejšia, ktorá už európske demokracie rozmetala. Kľúčové boli aj strany, ktoré sa s ním rozhodli spolupracovať, lebo verili, že ak extrému trochu ustúpia, môžu ho dostať pod kontrolu. Nemôžu, zničilo to aj ich.

Práve oni nesú veľkú časť viny: politici, ktorí normalizujú postoje a politikov krajnej pravice, čím im dláždia cestu k moci.

História sa nie vždy opakuje, no môže slúžiť ako varovanie. Prepadnúť krajnej pravici je postupný proces až do momentu, keď je to už všetko veľmi rýchle a veľmi ťažko zastaviteľné.

Teraz sme zrejme vo fáze, keď sa vlna ešte bude dať zastaviť, no kľúčové je, aby sa strany verné liberálnej demokracii neuspokojili s tým, že aj po júni ovládajú Európsky parlament, a nekoketovali s myšlienkou spolupráce s krajnou pravicou.

Lebo tým len pomôžu k jej rastu v ďalšej vlne bude karty rozdávať ona.