Nenávidieť Bratislavu je nezmysel

Autorka je režisérka

Antipatia, ktorú k obyvateľom Bratislavy deklarujú tie politické subjekty, ktoré tradične získavajú vo volebných okrskoch hlavného mesta nízke percentá, je nerozumná. Mnohí sme sem totiž odniekiaľ prišli. Iba malá časť ľudí, ktorí sedia v kaviarňach, behajú na Železnej studničke alebo kočíkujú v Medickej záhrade, má starých rodičov narodených v Bratislave.

Väčšina z nás sem prišla pre štúdium, prácu či kultúru, pre čosi veľkosvetské, čo sem priteká spolu s Dunajom. Pre maznavú nostalgiu usalašenú v Starom Meste už od čias, keď sa Bratislava končila Dunajskou ulicou, keď boli mnohí trojjazyční a v pavlačových dvoroch kŕmili túlavé mačky, keď cestovať do Viedne patrilo k veľkým zážitkom a vily lekárov na hradnom kopci mali namiesto garáží stajne.

Nenávidieť Bratislavu je rovnako hlúpe ako nenávidieť Slovensko. Naše matky a staré matky sú totiž tam, roztrúsené od Humenného po Skalicu, stále hovoríme dialektom, v ktorom sme boli vychovaní, a etapy nášho života naďalej ohraničujú mocné rituály.

Niektoré sú späté s náboženstvom či s ľudovými zvykmi, niektoré prežili z predkresťanských čias, iné sme si vytvorili sami, napríklad potrebu migrovať na sviatky domov. Keďže sme krajinou nepatrných rozmerov, pri rodičoch dokážeme byť najneskôr do večera. A my o týždeň domov pôjdeme.

Máme tam chalupy a hroby na cintorínoch, máme tam skrine plné detstva. A hoci sa posmievame kolónam, v ktorých od piatkového poludnia trpíme, odhodlane zipsujeme z diaľničných privádzačov, aby sme sa mohli rozpŕchnuť. Odchádzame do záhrad, do hôr, k rodine. Ideme si domov po lásku. Neporciujeme svoju vlasť, ako ju porciujú politici.

Svoje deti prihlasujeme do oravských letných táborov, šliapeme tatranské cestičky, na ktorých sa zdravíme, hoci sa nepoznáme, kúpeme sa v žitnoostrovných termáloch, zliezame do krasových jaskýň a túlame sa v Poloninách alebo v malokarpatských vinohradoch, splavujeme pieninské dravé vody a lyžujeme na Kysuciach, fotíme sa na Bradle a vratkých skalách hradných zrúcanín.

My svoju vlasť poznáme, my tu naozaj žijeme. Kto z tých, ktorí sa prevážajú v pancierových autách s čiernymi sklami, môže o sebe povedať to isté?

Na Veľkú noc pôjdeme domov, v saku voňavka, na zadnom sedadle deti a v kufri korbáč od vlaňajška. Postojíme v kostole, aby sme uložili Krista do hrobu, a potom opäť, keď z neho vstane, pod krížom, ktorý namaľuje tieň z rozdelených okenných tabličiek.

Keď sa vrátime, prinesieme si okrem veľkonočných zajacov, koláčov a studenej šunky ulepenej od chrenu aj vieru, že naši drahí chápu, že Bratislava nie je iná, pretože ani my nie sme iní. Odvažujeme sa dúfať, že o dva týždne by to s nami nemalo dopadnúť inak.