K vyhláseniu, že prvé kolo dopadlo podľa očakávania, by lepšie pasoval o čosi vyšší náskok Korčoka pred „favoritom“ Pellegrinim. Povedzme, že k dvojcifernosti bližší.
Prekvapiť by dokázal až dvojciferný, autor však musí priznať, že keby dostal pred prvým kolom od akéhosi „vis maior“ ultimátum, že buď to bude päť a pol pre Korčoka (a ani o milimeter viac), alebo hocičo iné, s podpisom by neváhal ani sekundu.
Či už výsledok považujeme za menšie či väčšie sklamanie, rozhodujúci bol trend, ktorý od nástupu Fica IV sľuboval úspech Korčokovi. Navyše, ak Pellegrinimu nevrazil Fico IV rovno nôž medzi rebrá tým, že preberal moc priamočiarejšie a brutálnejšie ako Mečiar III, tak prinajmenšom pomohol Korčokovi. (Matoviča koalícia sa s tým nedá ani spomenúť jedného a toho istého dňa.)
Kľúčovému naratívu kampane Korčoka – hrozí ovládnutie štátu jediným mocenským (nedemokratickým) monolitom – dodával Fico IV mesiace nové a nové aktualizačné momenty. Autor si – na rozdiel od iných, haha – nedovolí jedno zlé slovo proti kampani Korčoka, ale staví sa, že nie na Slovensku, ale ani bližšom susedstve neboli voľby, v ktorých by sa podarila taká mobilizácia elektorátu protikandidáta, ako to zvládol Fico IV.
Tu to počujete prvýkrát, ale nedá sa inak: prvá vec, ktorú musí Korčok urobiť, až zasadne v paláci, je udeliť Ficovi rad Ľudovíta Štúra prvého stupňa. Teda minimálne prvého, osobne autor by dodal aj aspoň jeden dvojkríž.
