Autor je bývalý poslanec NR SR, expredseda strany Spolu, pôsobí ako vedecký koordinátor Európskej siete expertov na ekonómiu vzdelávania, hosťuje na Sciences Po
Je príťažlivé každé voľby spätne interpretovať ako jednoduchý príbeh s jednoznačnou pointou – ľudia chcú to alebo ono. Slovensko si hlasovaním vyberá Západ alebo Východ, reformy či sociálny štát, demokraciu alebo populizmus. Hlasovanie tak pre pozorovateľov odhaľuje skutočné ja nášho národa, ktoré inak zostáva skryté alebo aspoň neisté.
Analýzu toho, čo nám prezidentské voľby ukázali, je preto lepšie napísať pred druhým kolom. Dnes nám ešte pohľad nezafarbuje filter konečného výsledku a závery tak nebudú ovplyvnené – v závislosti od výsledku – ani prehnanou triumfálnosťou a optimizmom, ani smútkom a frustráciou.
Ani volič Smeru nie je radikál
Najdôležitejšou správou je životaschopnosť slovenskej demokracie tam, kde na nej najviac záleží – medzi voličmi.
Už niekoľko rokov zažívame obrovské sklamanie z výkonu politického systému. Najprv dlhodobá neschopnosť zbaviť sa Roberta Fica, aj keď ho väčšina spoločnosti odmietala, a potom sklamanie z alternatívy, ktorú si uchvátil Igor Matovič.
Prieskumy verejnej mienky hovoria, že taká zlá nálada v spoločnosti nebola desaťročia. Mali sme už veľkú polarizáciu (po Dzurindovi hádzali Mečiarovi voliči aj kamene), ale nikdy nie toľko sklamania a beznádeje. Viacerí pozorovatelia vrátane mňa predpovedali, že výsledkom bude apatia, nízka volebná účasť a posilnenie politikov extrému.
