Autor je šéfredaktorom českého denníka Právo
Keby boli česko-slovenské vzťahy zaliate slnkom a premiéri si boli ľudsky blízki, mohli v nedeľu 8. septembra usporiadať na hraniciach spoločnú oslavu šesťdesiatych narodenín. Petr Fiala sa narodil 1. septembra 1964 v Brne a Robert Fico 15. septembra 1964 v Topoľčanoch.
Lenže vzťahy sú naštrbené, predsedovia vlád každý z iného cesta s rôznymi názormi na dôležité politické otázky. Takže nebude nič. Len problémy „staršieho brata“ trvajú. A nie je reč o štrnástich dňoch, o ktoré je Fiala na svete dlhšie ako Fico.
Prispel Fiala Pellegrinimu?
Ak sa Robert Fico pokúsil využiť roztržku s českou vládou v predvolebnej kampani na podporu Petra Pellegriniho , nevyšlo to. Slovenský premiér predniesol pár nehoráznych výrokov o ruskej agresii a vojne na Ukrajine tesne pred rokovaním premiérov V4 v Prahe. Tri týždne pred prvým kolom volieb sa minister zahraničných vecí Juraj Blanár stretol s ruským partnerom Sergejom Lavrovom. A oheň bol na streche, Fialov kabinet odpovedal zrušením spoločného zasadnutia vlád.
Pre Fica to bola nahrávka na smeč, mohol pred voličmi tvrdiť: pozrite sa, už aj Česi sa nám snažia majstrovať do našej suverénnej zahraničnej politiky. „Nebudem meniť svoj názor na vojnu na Ukrajine, pretože si to praje Peter Fiala,“ povedal. Odkaz znel : ani ja, ani vláda, a rozhodne ani náš kandidát na prezidenta Peter Pellegrini nebude meniť názor. Žeby mu táto epizóda výrazne pomohla však výsledky neukazujú.
S rovnakou pravdepodobnosťou možno tvrdiť, že Ivanovi Korčkovi neuškodilo, keď jeho podporovateľ Michal Šimečka navštívil dva dni po roztržke s Ficom Petra Fialu a okrem iného povedal: „Chápem úprimný signál, ktorý nám česká vláda vyslala, aj to je predsa úlohou najbližších partnerov.“
Nechala sa Fialova vláda hlúpo vtiahnuť do predvolebnej kampane na Slovensku? Ovplyvnili česko-slovenské vzťahy, narušené postojom k vojne na Ukrajine, šance dvoch najsilnejších kandidátov?
Na takéto otázky sa v Česku hľadali odpovede pred prvým kolom. Táto debata pripomenula českej vláde a diplomacii, že vzťahy so Slovenskom nemusia byť automaticky skvelé a že by sa im mali venovať starostlivejšie. Pretože občanom na nich záleží aj preto, že Česi potrebujú Slovákov ako spojencov v EÚ a NATO.
Uplynulé týždne boli skúškou, v ktorej Česko veľmi neobstálo. Ukázala, že by (nielen) vláda mala postupovať síce zásadovo, ale aj múdro, ak chce mať iné výsledky ako len cezhraničné slovné prestrelky.
Blanár súhlasí!
Zahraničná politika ako pole vážneho konfliktu je pritom ešte dosť bezpečné. Napriek tomu, že ide o vojnu za slovenskými humnami, postoj jednej i druhej vlády sa bežného života ľudí dotýka len málo. Napokon, Fico síce hovorí pred domácim publikom o Ukrajine hrozne, ale v Bruseli hlasuje s väčšinou za jej podporu a minister obrany vedie korektné rokovania s Američanmi.
Pozoruhodná bola aj pražská schôdzka ministrov zahraničných vecí V4 pred pár dňami. Po nej Radoslaw Sikorski serveru Seznam Zprávy povedal, že na jeho prekvapenie spolu s maďarským a slovenským kolegom (a s českým ministrom Janom Lipavským) potvrdili, že ruská invázia bola aktom agresie a vojna sa má skončiť stiahnutím ruských vojsk za medzinárodne uznávané hranice Ukrajiny. „Maďarsko a Slovensko to potvrdili,“ čudoval sa Sikorski.
