Autor je fyzik
Neúspešný kandidát na prezidenta JUDr. Štefan Harabin vo viacerých rozhovoroch, okrem iného v SME (medzi 32:32 a 32:46), hovoril o rozsudku Medzinárodného súdneho dvora v Haagu z 2. februára 2024 , že „posledne rozhodol, že zo strany Ruskej federácie nešlo o agresiu“.
Po nahliadnutí do rozsudku ICJ je aj laikovi jasné, že súdny dvor nikde netvrdí, že Ruská federácia nie je agresor.
Nie sú pravdivé ani ďalšie jeho výroky, že podľa rozsudku „Donecká a Luhanská republika neboli teroristické organizácie“ ani to, že by Medzinárodný súdny dvor v Haagu povedal, že „malajské lietadlo (...) nezostrelili Rusi“ .
Tu by bolo vecne správnejšie namiesto o „Rusoch“ hovoriť o „Rusmi riadených silách“ (ako označil páchateľa spoločný vyšetrovací tím vedený holandskými vyšetrovateľmi.)
Čo obsahovala žaloba
Niekoľko dní nato, ako Rusi napadli Ukrajinu, podala Ukrajina na Medzinárodný súdny dvor žiadosť o začatie súdneho konania proti Ruskej federácii. Žalovala ju za obvinenie, ktoré proti nej Ruská federácia vzniesla, že v Donecku a Luhansku pácha genocídu.
S týmto obvinením prišiel ruský prezident Vladimir Putin tri dni pred začatím „špeciálnej vojenskej operácie“, keď Ruská federácia formálne uznala nezávislosť Doneckej a Luhanskej republiky, a zopakoval ho ráno 24. februára 2022, keď ruské vojská vstúpili na územie suverénneho štátu – Ukrajiny.
Ukrajina žiadala, aby súdny dvor rozhodol, že (1) v Donecku a Luhansku neprebiehala genocída a že (2) uznanie nezávislosti Doneckej a Luhanskej republiky ani „špeciálna vojenská operácia“, keďže vychádzali z nepravdivého tvrdenia o genocíde, nemajú právny základ – konkrétne, že na ich odôvodnenie sa nedajú použiť ustanovenia Dohovoru o zabránení a trestaní zločinu genocídy, ktorý prijala OSN v roku 1948.
V memorande, ktoré Ukrajina zaslala súdnemu dvoru v júli 2022, bod 2 obsahuje aj odkaz na dva záväzky, ktoré prijali signatári dohovoru a ktoré Ruská federácia podľa názoru Ukrajiny svojím konaním porušila: záväzok predchádzať genocíde a záväzok potrestať jej páchateľov.
Podstatou bodu 2 ukrajinskej žiadosti bolo, že Ruská federácia sa odvolávala na dohovor v zlom úmysle, aby nenáležitým spôsobom ospravedlnila svoje kroky, osobitne vojenské, ktoré vychádzali za rámec medzinárodného práva.
Dohody sa, samozrejme, nemajú vykladať v zlom úmysle, nemajú sa nimi zdôvodňovať neopodstatnené obvinenia – keď to však niekto robí, neznamená to, že dohodu porušil (nesplnil záväzky, ktoré mu z nej vyplývajú).
Ešte menej prijateľné je, keď sa niektorý štát rozhodne splniť záväzky, ktoré, ako sa domnieva, mu ukladá dohoda (v našom prípade záväzok potrestať páchateľov genocídy), konaním, ktorý porušuje medzinárodné právo. To je určite zneužitie dohody.
Lenže tu opäť narážame na predošlú námietku: taký štát neporušil dohodu, ktorú zneužil. Porušil iné dohody. Mohla by vzniknúť otázka, či Dohovor o zabránení a trestaní zločinu genocídy neobsahuje odkaz na „iné dohody“.
O čom súdny dvor rozhodol
Ukazuje sa, že to tak nie je: Medzinárodný súdny dvor vo svojom rozhodnutí z 2. februára výslovne uviedol, s odvolávkou na svoje predchádzajúce rozhodnutie, že dohovor sa nedá vykladať tak, že by obsahoval „zásady medzinárodného práva, ktoré sú vzhľadom naň vonkajšie, osobitne také, ktoré upravujú použitie sily“.
Ako vidno, argumenty odkazujúce na zlý úmysel a narušenie medzinárodného práva, hocijako by zodpovedali skutkovému stavu, nedali súdnemu dvoru možnosť, aby vyniesol verdikt, že Ruská federácia porušila dohovor.
Záver súdneho dvora preto znel, že rozhodnutie o bode 2 ukrajinskej žiadosti nespadá do jeho právomoci.
Pred Medzinárodným súdnym dvorom teraz stojí úloha rozhodnúť o bode 1. Uvidíme, k akému záveru dospeje – isté je len, že nebude vychádzať z ruskej propagandy, ale z overených faktov. Musí „potom, ako starostlivo zvážil všetok zaznamenaný svedecký materiál, vyhodnotiť jeho dôkaznú silu, určiť, ktoré fakty treba považovať za relevantné, a vyvodiť z nich dôsledky, ako mu náleží“.
August 1968
V auguste 1968, keď prišli ruské tanky, aby nás „ochránili pred kontrarevolúciou“, som mal štrnásť rokov, no aj tak mi bolo jasné, že nijakí kontrarevolucionári u nás nie sú. Azda ešte skľučujúcejšie než tanky v uliciach boli správy, že v sovietskej televízii, rádiu, novinách sa to kontrarevolucionármi len hemží. Podobne ako sa to teraz v ruskom spravodajstve hemží nacistami na Ukrajine.
Z toho mi ostával rozum stáť – ale potom, na jar roku 1969, keď som išiel do Divadla na korze na novú hru Lasicu a Satinského Radostná správa pre všetkých, ktorí majú ťažkosti s mechúrom, som pochopil, že o nijaké zdôvodňovanie nejde.
Boli jednoducho tu. Zjavili sa, ako sa po prestávke zjavil na javisku, kde predtým boli len L + S, Peter Debnár, „vzal si stoličku, otočil ju, obkročmo si na ňu sadol, oprel si ruky o operadlo a díval sa na nich. Oni sa zarazili a pokúšali sa dostať ho preč z javiska, pokúšali sa ho uplatiť. Dali mu cukrík, on ho len ochutnal a vypľul. Dali mu klobásu, klobásu zjedol, nakrájal si ju na tom operadle. No a oni dvaja mu teda vysvetľovali, že má odísť, on tam len sedel, a keď sa mu prihovárali, tak im odgrgol do ksichtu, ďalej zostával na mieste a nič nepovedal“.
Takto dianie na javisku opisuje Kornel Földvári v knihe spomienok O sebe. Dosť mi pri ňom behal mráz po chrbte – a to som nevedel, že tam ten Debnár – nie on! Reč je, samozrejme, o jeho postave – bude sedieť ďalších dvadsať rokov. Že toľko trvá dočasnosť na ruský spôsob. (Okupácia sa úradne volala „dočasný pobyt spojeneckých vojsk“.)
My sme sa na rozdiel od Ukrajincov nebránili, preto je to, čo dnes zažívajú obyvatelia Ukrajiny, neporovnateľne horšie než takzvaná normalizácia, ktorú si pamätáme my.
Buďme radi, že sme (zatiaľ) súčasťou medzinárodného spoločenstva, ktoré Ukrajine pomáha aj za cenu materiálnych obetí, aby sa ťažký–preťažký čas, ktorý prežíva – čas, o ktorom je jej veľký sused presvedčený, že je to začiatok ruskej večnosti – skončil skôr než ruská dočasnosť.
