Čo vám ako prvé zíde na um, keď uvidíte správu s titulkom „Bývalý bos sýkorovcov uspel s dovolaním“?
Mne – úplne logicky – naskočí Po strništi bos, čiže svěrákovský film. Súčasne mi nejaká evolučne staršia štruktúra mozgu vytrvalo bliká: chyba! chyba! a vôbec jej neprekáža, že akési novšie štruktúry mi umožňujú pozrieť sa do slovenských kodifikačných príručiek a oznámiť, že je to úplne v poriadku.
Skrátka a dobre, chcem bossa sýkorovcov. (Nie pre seba, len v textoch.) Keďže bos je podľa slovníkov v poriadku už vyše dvadsať rokov, znamená to okrem iného, že som nezvyčajne konzervatívna používateľka svojho rodného jazyka. Svoje si dám, cudzie chcem – ale v pôvodnej podobe.
Všimla som si to, už keď sme chilli papričky nemilosrdne prerobili na čili. Vtedy (po roku 2000) mi ustavične na myseľ naskakovala slávna televízna diskusia z 90. rokov „7 čili sedm dní“ a obrázok rodičovskej obývačky, kde reláciu sledujem spolu s otcom.
Áno, pozorovateľ slovenčiny musí konštatovať jasnú tendenciu, že jedného dňa začneme rozmanité cudzie slová písať foneticky. Lenže nie zakaždým. Akú máme koncepciu? Žiadnu.
Tak napríklad boss to schytal, ale to isté o sebe nemôže tvrdiť miss.
