Autor je environmentalista a občiansky aktivista, zakladajúci člen Slovenského ochranárskeho snemu
My, ktorí a ktoré sme prežili väčšinu života v totalite, si dobre pamätáme, že okrem jari, leta, jesene, zimy a svetového imperializmu bola najväčším nepriateľom vtedajšieho režimu iniciatíva zdola.
Nech už boli tie pokusy či skutky dobrovoľnej iniciatívy akokoľvek neškodné a bohumilo myslené, neboli pod kontrolou, teda boli apriori podozrivé, a teda nežiaduce.
Pripomína to súčasnú kampaň a intrigy časti moci proti mimovládnemu sektoru (mimovládkam), kultúrnym inštitúciám, médiám a všetkému ako-tak nezávislému.
Špekulácie o tom, ako čo najviac znepríjemniť, sťažiť či dokonca eliminovať fungovanie mimovládok, zamestnávajú súčasnú moc už od prvej chvíle. A zďaleka nejde len o tie dobrovoľnícke organizácie, ktoré bojujú za ľudské práva, komentujú veci verejné, pôsobia advokačne, chránia prírodu proti špekulantom či organizujú protestné akcie.
Ako na to
Objavili sa aj pokusy rozdeliť mimovládny sektor na akúsi zlú a dobrú časť, ale čo keby aj ten zdanlivo dobrý segment v skutočnosti v sebe ukrýval nejakých záškodníkov?
Najlepšie je postaviť sa k veci takpovediac zásadovo a neriskovať. Istota je istota, povedali si tam hore. Čo tam po nejakých odkázaných, telesne postihnutých, chorých, bezdomovcoch, hladujúcich, ranených či umierajúcich ľuďoch vo svete, týraných zvieratách, bezprizorných pamiatkach a nedajbože prírodných rezerváciách, v ktorých nám aj tak zakazujú ťažiť drevo?!
Čo tam po tom, že peniaze, z ktorých mnohé mimovládne organizácie žijú, sú de facto príspevkom do celkového bohatstva štátu, teda niečím, vďaka čomu naša ekonomika nielenže nestráca, ale získava a popritom vznikajú tisícky pracovných príležitostí a ďalšie benefity, ktoré by tu bez činnosti aktívnych mimovládok neboli?
Naše zdravotníctvo, sociálna sféra, environmentálna výchova a aj samotná ekonomika sú predsa v takej dobrej kondícii, že na nejaké dobrovoľnícke aktivity a popri tom vygenerované zdroje a hodnoty nie sú odkázané.
A napokon, čo na tom, že občianska spoločnosť a tretí sektor sú zárukou zdravia spoločnosti, zdravého sebavedomia, dôvery vo vlastné sily, inšpirácie a zmyslu pre spontánnu komunikáciu, spoluprácu a vzájomnú dôveru? Áno, aj pozitívneho vzťahu k tomuto kúsku Zeme, bez ktorého ako spoločenstvo upadáme a húfne odtiaľto utekajú schopní mladí ľudia bez záruky, že sa sem niekedy vrátia.
Od mimovládok ku kultúrnym inštitúciám je len krôčik. Jednak mnohé z nich fungujú tiež na dobrovoľníckej báze, ale najmä tvoria nezávislú kultúru a komunikujú s ľuďmi bez „tlmočníka“ ustanoveného ministerstvom kultúry.
Ďalší nezávislý, potenciálne „chorý prvok“ na scéne, ktorý si dovoľuje nešíriť len to, čo povie vládna koalícia, sú médiá. A na školy a vedu si taktiež treba posvietiť, veď čo ak tam vymýšľajú niečo, čo vopred neschválila strana a vláda?
No a ešte sú tu nezávislé súdy a celkovo orgány činné v trestnom konaní. Úrad špeciálnej prokuratúry sa síce podarilo rozprášiť, ale s tým sa nemožno uspokojiť. Všakáno! Veď by to mohlo dopadnúť ako Ústavný súd.
Chráňme ohrozené druhy
Zhrnuté a podčiarknuté: na červený zoznam ohrozených druhov nepatria u nás iba vzácni zástupcovia fauny a flóry, ale aj všetko, čo sa spája s prívlastkom nezávislé, dobrovoľné a mimovládne.
Ešte nie tak dávno by sa mohlo zdať, že k napísaniu takéto textu ma inšpiroval bláznivý 1. apríl. Realita je však taká, že 1. apríl si z nás robí niekto iný, a nie je to vôbec na smiech.
A tak najneskôr od 2. apríla musíme začať aktívnejšie obhajovať a chrániť všetko to, čo je akútne ohrozené. Inak sa nám sem pomery z čias normalizácie vrátia tak rýchlo, že sa ani nenazdáme, aj keď takúto formu štátneho zriadenia nespomína ústava, ba ani programové vyhlásenie vlády a monopol jednej strany sme zrušili už v roku 1989. Ale papier je jedna vec a skutočný život druhá.
Odborníci to nazvali eufemizmom iliberálna demokracia. Po príklady nemusíme chodiť ďaleko.
