Autorka je spisovateľka
Vždy keď som prišla domov neskôr, na lavici v chodbe som videla aktovku. Klasickú pánsku čiernu koženú aktovku. Pán, ktorý ju nosil, bol môj otec. Podľa aktovky bolo jasné, že je doma. Každý deň kráčal s aktovkou do práce a z práce. V tých rokoch som na ceste do školy často stretávala mužov, čo ticho išli ulicou a každý mal aktovku.
Dnes premýšľam, akú mali prácu títo muži s aktovkami? Museli v nich niesť nejaké spisy, ale aj chlieb so salámou a kľúče. Otec si v nej nosil Rudka Slobodu, áno, do roboty, dookola striedal Hlboký mier a Stratený raj.
Dnes, keď vidím muža s aktovkou, pomyslím si, že je to asi štátny tajomník nejakého ministra alebo okresný sudca. Muži s aktovkami vymizli z môjho sveta.
Už vtedy dávno som bola presvedčená, že to, že môj otec pracuje na JRD a do práce chodí s aktovkou, je zvláštne. Nebol inžinier, ani riaditeľ, ani predseda a ani štátny tajomník, a predsa všetko pasovalo. Keď som bola ako dieťa uňho v práci, spomínam si len na traktory a kombajny, na aktovku nie, ale určite tam niekde bola.
Stále žijem v tom dome, kde som kedysi nachádzala aktovku. Je to normálny dom v meste, okolo sú iné domy, iné predzáhradky a iné brány.
V jedno jesenné ráno minulého roka vstávam, pristúpim k oknu a na konci záhrady stojí stožiar so slovenskou vlajkou.
