Autor je komentátorom portálu noviny.sk
Peter Pellegrini sľubuje, že ak sa stane hlavou štátu, doručí občanom pokoj. Existuje odôvodnená obava, že by konečne, azda prvý raz počas kariéry, naozaj dodržal slovo.
Robert Fico by uprednostnil, keby sa započatá premena z demokratického na autoritársky režim odohrala rýchlo a v pokoji, preto je ochotný strpieť v prezidentskom paláci zradcu. Ivan Korčok by síce vládnucu ochlokraciu nedokázal zastaviť, no mohol by sa stať zjednocujúcim symbolom i ochrancom občianskeho odporu, ktorý predstavuje hrozbu.
Úlohou komentátora politiky nie je rozdávať volebné odporúčania, ale vysvetľovať ponuku. Rozdiely medzi Petrom Pellegrinim a Ivanom Korčokom sú zjavné, volič im aj bez pomoci dokonale rozumie. Zároveň okolo kandidátov vznikajú mýty, ktoré vyvolávajú nesprávne očakávania. Tie sú hodné zmienky.
Peter Pellegrini nie je verným sluhom Roberta Fica a už vôbec nespĺňa jeho predstavu o ideálnom prezidentovi, ktorý by mal byť jeho osobným notárom. Premiér je v podobnej pozícii ako stredoveký vládca, ktorý prichytil nevernú konkubínu pri sprisahaní s dvoranmi, ktorí ho chceli odstrániť. Mocensky je preňho výhodnejšie poslať ju do kláštora než na popravisko, no keby sa jej po ceste splašili kone, prevrhol koč a ona by si zlomila väz, vôbec by mu to neprekážalo.
Aj bez Andreja Danka vie, že Peter Pellegrini ho bez váhania opäť zradí, ak nadobudne istotu, že tentoraz sa mu to prepečie. Pre Roberta Fica by to bolo päť rokov neustáleho stresu, či niečo neprehliadol a takú príležitosť nevytvoril.
Z tejto situácie si poniektorí odvodili bizarnú nádej, že Peter Pellegrini sa začne v Grasalkovičovom paláci emancipovať, dorastie do svojho úradu a bude ho vykonávať v prospech občanov. Toto očakávanie si priam koleduje o ďalšiu porciu frustrácie.
