Pellegrini môže byť milý, ale to nikdy nestačí

Peter Pellegrini s pravdepodobným sebazaprením povedal o svojom súperovi Ivanovi Korčokovi, že „patrí medzi tých slušných politikov a zachoval si ešte nejakú tú úroveň“.

Boli sviatky a on v kockovanej košeli a v rifliach kráčal na Javorinu so svojimi podporovateľmi. Chcel pôsobiť ľudovo, veľkoryso až ľudsky v kandidátskom medailóniku na TV Joj.

Vlastne aj mohol na chvíľu tak pôsobiť, lebo najšpinavšiu časť kampane pre Pellegriniho zabezpečujú nielen nájomní dezinformátori, ale aj minister vnútra Matúš Šutaj Eštok.

V platenom videu a v zjavnom rozpore s pravidlami kampane nazval Korčoka kandidátom vojny, šíril poplašné správy o veľkonočných teroristických útokoch na kresťanské kostoly a prezradil citlivé informácie o človeku zadržiavanom v záchytnom tábore.

Šutajovo Eštokovo ťaženie, ako aj rozhovor v programe neonacistu Daniela Bombica svedčia o tom, že Pellegrini dbá na „akú-takú úroveň“ len cez formality.

Dúfa, že atrapy politickej úcty ako zástavy, sterilné podania ruky, fotky so seniorkami budú obrazy, ktoré sa zapíšu do jeho politického pamätníčka.

Normálny a milý

V rôznych anketách niektorí voliči oceňujú, že Pellegrini je milý, normálny, ľudský, usmieva sa, dá si pivo, príde medzi obyčajných ľudí. Po tomto víkende môžu dodať, že sa aj pomodlí.

Áno, Pellegrini neprská žlč na každej tlačovke a nepraská od zlosti ako jeho šéf Robert Fico. Pravdepodobne má rád svojich starnúcich rodičov a asi by v autobuse prepustil miesto seniorke alebo seniorovi. No to by urobila väčšina slušných ľudí. Nič z toho nemá zásadnejšiu výpovednú hodnotu o tom, aký je politik.

Napríklad Viktor Orbán je vyslovene známy svojou bezprostrednosťou a schopnosťou poskytnúť človeku pocit, že v tom momente, keď ho stretne, nikto iný nie je dôležitejší. Popritom za každým jeho rozhodnutím je cynická mocenská politika, ktorá neberie ohľad na rôzne skupiny voličov.

Pellegrini sa hrdí tým, že precestoval Slovensko a pozná problémy ľudí. Lenže v každom svojom prejave sa zameriava len na svojho potenciálneho voliča. Hovorí o trpiacich starenkách a sociálnodemokratických hodnotách.

Pritom to boli práve vlády Roberta Fica, ktoré za posledné desaťročia mali najväčšiu možnosť zlepšiť situáciu sociálne slabších vrstiev. Práve strana Smer hodila sociálnu demokraciu dávno cez palubu, aby sa mohla zameriavať na extrém.

A tak si mnohí voliči mýlia „ľudovosť“ alebo skôr populizmus s ľudskosťou. Pellegrini ľudskosti v politike nikdy nebude schopný alebo lepšie povedané, ani nevieme, lebo sa zatiaľ neprejavil ako svojprávny politik. A po týchto voľbách už ani nebude, nech už dopadnú akokoľvek.

Diplomatova bagáž

Akoby časť voličov Pellegriniho v týchto základných atribútoch, miloty a schopnosti byť normálny, stavala do protikladu s Ivanom Korčokom a ďalej už nešla. Popritom Korčok očividne zvláda cestu vlakom a nemá kvóty na počet normálnych ľudí, ktorých zvládne stretnúť za deň.

Pellegriniho kampaňoví majstri sa snažia presvedčiť verejnosť, že Korčokova diplomatická minulosť je bagáž pokrytectva, protichodných postojov, nebodaj úslužnosti. Bagáž horšia, než vláči ich kandidát.

Lenže Korčok vďaka nespochybňovanej zahraničnej orientácii Slovenska bol ako diplomat konzistentný.

Chápe, aké môže mať reálne následky, ak niekto blúzni o politike na všetky svetové strany. Vie, že taká politika je len skeč pre voliča. Je nevykonateľná.

Vie, ako rozmýšľajú naši kľúčoví partneri a ako s nimi vyjednávať, aby nemali partnera za amatéra v lepšom prípade a v horšom za idiota. (Nie je to západná nadradenosť, je to obyčajná profesionalita.)

Hovorme o kauzách

Zopár štylizovaných stretnutí s voličmi nehovorí nič o jeho vzťahu ku korupcii, k právnemu štátu, k slobode tlače, k menšinám alebo k ostatným prezidentským povinnostiam.

Veľavravnejšie sú kauzy, ktoré kandidát so sebou vláči, nevysvetlené majetkové pomery alebo politickí partneri. Aké rozhodnutia urobil kandidát v kľúčových politických okamihoch?

Schopnosť dôstojne zastupovať národ, dokonca aj v zahraničí, sa nemeria schopnosťou vyhýbať sa citlivým otázkam počas kampane, ale skôr jasne naformulovanými postojmi, na ktorých sa zhodne čo najväčší počet voličov.

Rozhodujúce je aj to, či ľudia a skupiny, ktoré ho podporujú, majú nejaké demokratické zábrany.

Lebo usmievavý prezident, ktorý vie štýlovo sedieť na traktore alebo stokrát povie frázu o pokoji, ale k skutočnému zmiereniu nemá ako prispieť, lebo pomáha rozdeľovať spoločnosť, je naozaj len ornamentom moci.

Lepšie povedané je len ďalšou skladačkou Ficovej mocenskej hry.