Autorka je sociálna poradkyňa a analytička
Odvolanie riaditeľky domu umenia pre deti Bibiana Zuzany Liptákovej odhaľuje, aké ťažké je meniť systém „našich ľudí“, ktorým politická moc zakaždým porozdáva nejaké pracovné miesta. Výmenou za lojalitu.
Len vydržať pár malicherností
Je to meštiansky dom s klasicistickou fasádou, postavený nad priekopou, ktorý len tak-tak unikol bagrom pri stavbe Mosta SNP. Útla agenda – umenie pre deti –, malý rozpočet, malý tím. A predsa (alebo práve preto) sa niekomu zapáčil.
Akejsi panej, ktorá zacítila príležitosť, že práve teraz – keď sa jej kamoška vyšplhala až na miesto ministerky – už nemusí byť družinárkou. Pardon, majiteľkou voľnočasového zariadenia pre pár detí, teda podnikateľkou. Nemusí ani robiť v IT korporácii medzi desiatkami ľudí na tých istých pozíciách.
Bude pani riaditeľkou.
Tak jej budú hovoriť. Bude mať moc, podriadených a podriadené, podpisové právo, bude sa stretávať s dôležitými ľuďmi, ktorých doteraz poznala len z telky, a budú ju počúvať. Bude dávať rozhovory médiám.
A ona (tak si to určite teraz predstavuje) bude dobrou pani riaditeľkou – prísnou, ale spravodlivou. Bude mať predsa zodpovednosť, a tak sa bude aj správať. Bude predsa rozhodovať aj o tom, ako kultúra pre slovenské deti má vyzerať, teda ktorým umelcom, umelkyniam a najmä témam poskytne priestor v centre hlavného mesta.
Tak to aspoň bude vyzerať na jej (samozrejme, otvorených) sociálnych sieťach.
„Tento krásny výhľad je z mojej kancelárie! Neviem sa ho nasýtiť. Čo naň hovoríte?“ Cvak! Alebo: „Aha, koľko detí prišlo na našu novú výstavu!“ Cvak! „Moji ľudia práve pre vás pripravujú prekvapenie. Aj pre vaše deti!“ Cvak! Cvak! Cvak!
Pekné šaty, pekné úsmevy. To láka.
Dokonca to stojí aj za to, vydržať aktuálne malichernosti, ktoré sa dejú – že odchádza časť tímu (no a čo, prídu iní, ona dobre vie, že týchto miest je málo, niekto sa určite ulakomí – možno tí, ktorých predtým vyhodili alebo ani neprijali), že ľudia podpisujú petície, že sa zhromažďujú pred budovou, že vznikajú karikatúry a memečká. Že medzinárodná porota IBBY poslala znepokojený list.
A že Michal Hvorecký vyslovil: „Nieže nemôžu mať všetko, nemôžu mať nič.“
Tridsať rokov dlhých nožov
Ona vie, že spisovateľ sa mýli. Môžu.
Tak sú totiž nastavené pravidlá, ktoré už takmer tridsaťpäť rokov vyhovovali a stále vyhovujú všetkým, ktorí doposiaľ boli pri moci.
Dosadiť si ľudí, ktorým „môžeme veriť“, je také slovenské. Veď si spomeňte na valec zo Zlatej Idky, ktorý už v roku 1993 signalizoval to, čo neskôr, v roku 1994, vošlo do histórie ako slovenská noc dlhých nožov, keď odvolali v parlamente 38 dôležitých ľudí zo štátnych podnikov – a potom prostredníctvom dosadených na ich miesta stovky ďalších.
Preskočme tridsať rokov a počúvajme rétoriku Richarda Sulíka a jeho variácie na tému: „My tu (na ministerstve hospodárstva) už máme kopu svojich nominantov.“ Alebo Milana Krajniaka, ktorý dokonca a ani nie oveľa nežnejším spôsobom vytvoril slovné rondo k spomínanému deväťdesiatemu štvrtému, keď tvrdil: „Sú však niektoré ,čierne vrany‘, za ktoré musia robiť tí ostatní, lebo nerobia nič. My presúvame agendu z niektorých úradov práce a druhí musia robiť za tých, ktorí na to kašlú. Toto je oprávnené na skrátené legislatívne konanie.“
Pri vládach Smeru I, II, III sa výmeny na postoch v štátnej správe tiež až na úroveň vedúcich oddelení vlastne brali tak nejako automaticky a apaticky. Veď všetci vedia, že si vezmú všetko. Aj vzali.
Každá z politických reprezentácií mala pocit, že bez lojality k mocným, bez predvídateľných, preverených ľudí sa štát riadiť nedá.
Stačí nastaviť pravidlá
Boli aj pokusy nejako systém zmeniť a urobiť ho transparentnejším: cez vznik Úradu pre štátnu službu, ktorý ledva prežil medzi rokmi 2002 a 2006, alebo cez zmeny počas druhej vlády Smeru, ktoré cez často fejkové výberové konania s vopred jasnými víťazmi doslova zabetónovali ľudí na okresných úradoch či úradoch práce, u daniarov aj colníkov. Potom to obratom a bagrom opravila väčšina Igora Matoviča, ktorá kultúru ľudí na jedno použitie vrátila späť.
Všetky tieto zmeny mali niečo spoločné: vysokú komplikovanosť a ľahkú manipuláciu procesmi.
A tak sa postupne systém spojenia odbornosti a politickej lojality zažral do histórie štátu, skúsenosť sa odovzdávala ako rozprávanie príbehov, až sa ľudia generačne naučili, kedy môžu svoje kariéry posunúť a čo majú preto urobiť.
Pritom je to také jednoduché – nastaviť pravidlá tak, aby bolo jasné, ktoré pozície štát (aj akákoľvek príspevková či obecná, župná organizácia, napojená na jeho rozpočet) smie zabrať a dosadiť na ne svojich správcov. A najmä na aký dlhý čas.
Nie tak, že tí, ktorí si na tie pozície sadnú, na nich stvrdnú desiatky rokov (ako napríklad riaditeľky štátnych detských domovov, ale aj mestských galérií) len preto, že kedysi vyhrali nejaký konkurz alebo niekde mali kamošky z jogy. Bez toho, aby svoje vízie a výsledky svojej práce museli obhajovať.
Taká maličkosť by urobila inštitúcie štátu priepustnými. Vytvorila by aké-také zdravé generačné a odborné napätie, umožnila šikovným ľuďom vydržať aj obdobia nepohody s niekým, s kým si odborne či ľudsky nesadnú, a po nich sa uchádzať o možnosť meniť veci, prinášať do verejného priestoru pozitívne zmeny a férovú kultúru s vízou, že to, čo vytvoria, ich prežije.
Keby ľudia zo štátnej a verejnej správy mali od svojich poslancov a poslankýň, od svojich strán niečo chcieť, nemala by to byť zmena postavičiek, ale zmena nastavenia tohto obskúrneho systému.
Teda ak nechcú, aby im takto ponižujúco a vždy šéfovali ľudia, ktorí svoje kariéry nebudovali, len sa niekedy s niekým skamarátili.
