Autorka je režisérka
V pondelok vynesieš hlaveň. V utorok si dáš pauzu. V stredu tiež ešte počkáš. Vo štvrtok vynesieš rám valca. V piatok nevynášaš nič, iba kus papiera. Tam máš presný nákres pažby. Tú si pomaličky v nedeľu doma vystrúhaš. V pondelok dáš pokoj. V utorok vynesieš valec. V stredu pozbieraš do vrecka pár potrebných drobností. A do dvoch týždňov si v kuchyni poskladáš revolver.
Stratégia to bola jednoduchá. Nikdy nebrať hotový výrobok. Na to by sa ľahko prišlo. Hotové výrobky boli spočítané a kontrolované. So súčiastkami to však bolo iné. Tam sa dalo niečo vymyslieť. Keď sa v šesťdesiatych rokoch vyrábala v bytčianskom Kinexe zásielka revolverov pre kanadskú armádu, tak sa tajne ozbrojilo aj blízke okolie továrne.
A nebola a nie je to vec len žilinských končín.
Ak sa niekde vyrábali rádiá, všetci v okolí mali rádiá, ktoré si nekúpili v obchode. Ak sa kdesi robili svetre, papuče, zápalky alebo nátierky, bol doma dostatok svetrov, papúč, zápaliek aj nátierok, ktoré sa tam zázračne zjavovali akoby nič, keď rodičia, tety, strýkovia a krstné mamy prichádzali z práce.
Sme národ zlodejov?
To v žiadnom prípade. To by ste nás urazili. Sme národ pracovitých poctivých ľudí s čistým srdcom.
Minulosť, ktorá posilňuje
Odmalička ma zaujímajú príbehy. Ako to bolo a čo sa stalo po tom, keď sa rozprávanie hrdinskej historky skončilo údernou pointou. Čo bolo po rozuzlení? Ako sa osud postáv vyvíjal ďalej?
Tak teda keď gardisti naložili židovských susedov do vagónov pre dobytok, čo urobili ich slovenskí spoluobčania, tí, ktorí odvrátili zrak, keď po ulici šli ľudia s hviezdami na kabátoch a s jedným kufrom v ústrety tragédii? Otvorili domy, v ktorých ešte nezaschli slzy majiteľov, a rozobrali si ich majetok. Nábytok, obedové súpravy, periny, tenisové rakety, domčeky pre bábiky, topánky.
Keď sa jedno židovské dievča ako jediné z rodiny vrátilo z koncentračného tábora, stretlo na ulici susedu v blúzke svojej mamy, ktorá jej pred očami len nedávno zomrela na pochode smrti. Potom sa ešte niekoľko mesiacov cez okno dívalo na komodu pôvodne zo svojej detskej izby v dome susedov osvetlenú lustrom ukradnutým z ich obývačky. Jej vnučka si potom o sedemdesiat rokov vypočula celkom náhodne od nič netušiacej vnučky hrdinských arizátorov prejav plný pýchy na svojich predkov, ktorí mali skvelý obchod „po židoch“. Ako keby to bola výhra v lotérii, a nie bohapustá lúpež.
Sme národ gaunerov bez srdca a bez hanby?
Ó, nie, to by ste nás urazili. Bola taká situácia. Bola to príležitosť. Arizovalo sa. Čo bolo, to bolo. Tak sme si nechali.
Duševne vyrovnaný človek vraj zaobchádza so svojou minulosťou tak, aby ho posilňovala. Nasvecuje to, čo zodpovedá jeho pozitívnemu sebaobrazu. To, čo sa až tak nehodí do konceptu, strčí za skriňu. Niekam do tieňa.
Sme predsa dobrí ľudia. Máme svoju hrdosť. Holubičiu povahu. Všetci sa poznáme. Čo sme si, to sme si. Pravdu do očí. A chlieb so soľou. Pohostinný národ.
