Z titulku sa môže zdať, že neúspešný prezidentský kandidát bude na nasledujúcich riadkoch predmetom výsmechu, ale výnimočne to bude trochu inak. Keď sa totiž pustil do verejných úvah o geopolitickom postavení Slovenska, v jednej podstatnej časti v skutočnosti hovoril úplne k veci.
Obhajovať vystúpenie Slovenskej republiky z Európskej únie a NATO síce znamená hospodársku a bezpečnostnú katastrofu, ale ešte nemusí byť prejavom mdlého úsudku. Treba prijať ako fakt, že nie všetkým leží na srdci blaho a sloboda občanov republiky. Aspoň nie tej Slovenskej.
A Harabin na slovenské pomery prejavil nezvyčajnú schopnosť vecnej geopolitickej kalkulácie slovami, že ak chce byť niekto suverénnym subjektom medzinárodnej scény, nestačí o tom hovoriť. Potrebuje aj vlastné sily alebo bezpečnostného garanta, ktorý mu zaručí existenciu.
To je pravdivá, a keďže prichádza z úst občana, ktorý oslovuje celkom iné publikum, didakticky osožná poznámka.
Hovorí, že koncept politiky štyroch svetových strán je sprostosť. V postavení existenčnej závislosti je ťažiskový stav kľúčového vektora a povaha garanta, na ktorého ukazuje. To je všetko podstatné, čo potrebuje občan a stredoeurópsky politik vedieť o medzinárodnej bezpečnosti.
Zároveň je to miesto, kde Harabinova vízia prechádza do hororu, pretože Slovensku núka bezpečnostné záruky Moskvy. Nechajme bokom, do akej miery je schopná a ochotná tieto záruky vynucovať a čo by na to asi povedali v Jerevane či v Stepanakerte (keby v ňom bol niekto zostal).
Podstatné je, ako tieto záruky vyzerajú, keď sa Moskva cíti pri sile. Ukrajina mala v roku 2014 v ústave neutralitu a existenčné záruky okrem iného od Ruska. A keď sa potom Sergeja Lavrova pýtali, ako to ide dokopy s anexiou Krymu, povedal, že Moskva sa nezaviazala uznávať výsledok „ozbrojeného štátneho prevratu“.
Inými slovami, Rusko si poskytnutím „záruk“ otvorene nárokuje právo rozhodovať o vnútornej politike a zasiahnuť ozbrojenou mocou.
Vráťme sa teda k Harabinovmu didaktickému posolstvu. Presne v ňom pomenúva z mocensko-politických zákonitostí vyplývajúci fakt, že rezignácia na euroatlantické spojenectvo znamená priamu podriadenosť vôli Moskvy, ktorá vo svojich očiach získa právo a možnosti zasiahnuť aj masovým zabíjaním.
A sám Harabin sa netají, že Moskve priznáva právo zabíjať.
Za odzbrojujúcu úprimnosť mu patrí vďaka, tie implikácie treba opakovať každému, kto sa z nevedomosti dovoláva štyroch svetových strán. Vlastizradcom to opakovať netreba, ako vidíme, dobre tomu rozumejú.
