Je naším šťastím, že Peter Pellegrini nie je katolícky kňaz

Zuzana Čaputová zostáva tým najlepším, čo sme dokázali do paláca poslať.

Načítavam... Ficov sluha alebo okrasa z paláca? Pellegrini bude prezidentom (8. 4. 2024)

Počúvajte v appke SME alebo cez Toldo, Apple, Spotify a RSS.

V tento deň pred osemdesiatimi rokmi sa dvaja mladí muži vo veku dvadsaťpäť a devätnásť rokov ukryli pod naskladaným drevom vo vonkajšom strážnom okruhu vyhladzovacieho tábora. Bol večer 7. apríla 1944. Alfréd Wetzler a Walter Rosenberg ušli z Osvienčimu a my sme sa už ďalej nemohli tváriť, že za 500 ríšskych mariek za deportovaného slovenského občana definovaného na základe rasového zákonodarstva ako Žida dostávame mačku vo vreci.

Nasledujúce tri dni a tri noci sa nehýbali, nerozprávali, takmer nedýchali. Životné prejavy zredukovali na ťažko predstaviteľné minimum. Ak plakali či zaspali, robili tak bez hlesu. Potrebu vykonávali pod seba. Keď sa nazdávali, že ich v bezprostrednej blízkosti koncentráka prestali hľadať, vykradli sa do noci.

Kráčali, bežali, potkýnali sa a predierali lužnými porastmi a lesmi, aby po desiatich dňoch konečne uvideli Žilinu. Dva vyčerpané zlomené tiene potom pološeptom po tri dni vypovedali o tom, čo videli, tridsaťdva strán hrôzy.

Zažili nepredstaviteľné a zanechali nám svedectvo, ktoré nás neprestáva šokovať, bude nás zahanbovať, kým o túto schopnosť v dôsledku mizerného vzdelania a výchovy neprídeme. Pruhované handry, baraky, potkany, drina, hlad, strach, týfus, fenolové injekcie, mučenie, smrť. Ženy oddelené od mužov, od detí. Chorí, starí a umierajúci odvážaní rovno do pece, živí novorodenci hádzaní na hromady mŕtvych.

Keď dvaja muži pred Židovskou pracovnou radou, ktorá ich pre objektivitu vypočúvala oddelene, vyplakali všetky svoje slzy a vykričali všetok des, dostali falošné doklady s inými menami. Walter Rosenberg sa navždy premenil na Rudolfa Vrbu.

Prezidentom Slovenska bol vtedy Jozef Tiso. Nikdy pred ním ani po ňom sme nemali nezosobášenú hlavu štátu bez partnera opačného pohlavia po svojom boku. Až doteraz. Odkazujúc na dejiny 20. storočia sa osmeľujeme myslieť si, že je naším šťastím, že Peter Pellegrini nie je katolícky kňaz, tobôž morálny teológ.

Potom, ako si občania pred piatimi rokmi odvážne zvolili za prezidentku rozvedenú ženu s dvoma deťmi žijúcu na hromádke, nás voľba starého mládenca žijúceho so psom vo veľkorysej vile muža, s ktorým sa prechádzal v meste večných milencov, predsa nemôže prekvapiť. Napriek všetkému, čo si o sebe zvykneme myslieť, sa napokon vieme prejaviť mimoriadne nekonvenčne a v princípe tolerantne voči súkromnému životu slovenských politikov.

V prvých minútach tohto dňa som intenzívne myslela na Zuzanu Čaputovú, prvú slovenskú prezidentku, ktorá pre túto chvíľu zostáva tým najlepším, čo sme dokázali do Grasalkovičovho paláca poslať.