Určite ste zažili, že niekomu hovoríte čosi, na čom vám záleží, a človek pred vami si len tak mimochodom vytiahne mobil. Ako sa vtedy cítite? Osamelo, však? Dnes je pritom úplne bežné, že sa o pozornosť druhého človeka musíme deliť s jeho mobilom.
Každá dobrá kniha o mentálnom zdraví sa v nejakom bode venuje tomu, aké dôležité pre nás ľudí je cítiť, že sme vypočutí. Ak niekoho úprimne zaujímame a cítime sa pri ňom v bezpečí, znižuje to náš pocit osamelosti, ohrozenia a stresu.
Veľa ľudí však nemá takmer žiadnu príležitosť povedať niekomu o sebe niečo hlbšie.
Debatovať o politike pritom nestačí - to, čo potrebujeme, je rozprávať o svojej subjektívnej realite: o tom, čoho sa obávame, čo nás v noci budí, čím sme prešli, čo sa nás dotklo, čo nás baví a na čom nám záleží.
Mnohí však nevieme, ako sa pýtať na pocity iných a ak nás niekto zaskočí svojou úzkosťou alebo slzami, nevieme, čo s tým, a radšej zmeníme tému.
Ako dobre počúvať
Mobil v ruke je instantná smrť dobrého počúvania a rozhodnutie nechytať ho, keď sa rozprávame, je prvý a najjednoduchší zlepšovák konverzácie.
Ďalším sú otázky.
„My proste niekedy potrebujeme, aby bol na nás iný človek zvedavý,“ povedal mi psychológ Andrej Zemandl, keď sme sa v podcaste rozprávali o vzťahoch.
