Autorka je spisovateľka
Tento týždeň sa koná Veľtrh detskej knihy v Bologni. Miestne výstavisko by strčilo do vrecka akékoľvek mravenisko a človeku udrie do očí najmä vizuálna bohatosť a pestrosť stánkov a inštalácií.
Literatúra všetkých druhov, tvarov, smerov a pre deti. Slovenskí vládni predstavitelia sa tu nezjavia, no mohli by – linka z Rakúska lieta každý deň. Dôvod, prečo tu nie sú, je jednoduchý: ako nás poučili nedávne dni, zjavne sa boja už aj kresieb pre deti a od detí.
Tohtoročným čestným hosťom veľtrhu je Slovinsko. Keď so slovenskými priateľmi prechádzame davom, môžeme len dúfať, že si ľudia budú myslieť, že sme tu všetci na skok z Ľubľany.
Barmanka v pankáčskom podniku sa nás otvorene spýta, či sme Rusi. Viem, aj taliansky jazyk si kadekto pomýli so španielčinou. Aj v Bratislave, Tatrách a Plevníku-Drienovom hádžeme ľudí a národy do jedného vreca. Mlieko v mojom kapučíne však po tejto otázke skysne veľmi rýchlo.
Začínam prehodnocovať dovtedajšie zážitky: zazerala na nás čašníčka pri obede preto, lebo sme zafŕkali obrus, alebo si myslela, že posielame rakety na ukrajinské deti?
Mätie domácich len naša reč, alebo aj spôsoby, výška prepitného, hlasitosť nášho prejavu? Je rozdiel byť cudzincom, ktorý príde na podujatie a spí v hoteli, a tým, ktorý si ukradne časť vášho územia a tvári sa, že mu odjakživa patrilo?
Čašníčke odpovedáme, že sme zo Slovenska. Neviem, či je k nám odvtedy milšia alebo rovnaká.
Súčasťou nášho programu v Taliansku je aj návšteva lektorátu vo Forlì. Taliani a Talianky študujúci slovenčinu? Neubránim sa myšlienke na moment, v ktorom sa v ich živote niečo zvrtlo strašne zlým smerom. Ľutujem ich. Hanbím sa za tieto úvahy, ale po výsledkoch volieb sa hanbím rovnako aj za spiatočnú letenku. A pritom sa tak veľmi nechcem hanbiť.
Cestou z podujatia na univerzite sa zhováram s tlmočníčkou. Jej známi, ktorí sledujú dianie v iných európskych krajinách, prijali slovenskú inklináciu k Rusku ako fakt. Nabetón potvrdenú po tomto víkende.
Nezabudne však dodať, že stále stretne ľudí, ktorí by na mape sveta hľadali Československo. Otázka už len stojí, či prvorepublikové, alebo komunistické.
Moje fotky z Bologne lajkuje ukrajinská známa. Ona nie je Zelenskyj, ja nie som Pellegrini, bežný ruský turista nie je Putin. Je prirodzené, že v tomto prekomplikovanom svete hľadáme zjednodušenia. Pars pro toto, tamto i ono.
Na nejaké obdobie budem teraz spájaná s hodnotami a tvárou, ktorú som si nezvolila, a desím sa dňa, keď mi niekto z ľubovoľnej demokratickej krajiny povie: „Aj by sme vás pozvali na naše podujatie, veď my vieme, že ste vo vašej krajine na správnej strane barikády, ale...“
