Kto vyhral Pellegrinimu voľby?

Autor je sociológ

Je po prezidentských voľbách a je načase začať uvažovať, čo ďalej. Ďalej totiž niečo byť musí, pokiaľ teda súčasná opozícia nechce všetko staviť na to, že štyri roky vlády Smeru, Hlasu a SNS ich elektoráty unavia.

Ako nás učí príklad Maďarska či Poľska (ale napokon aj náš a český), takáto demobilizácia môže trvať pokojne dve a viac volebných období.

Načítavam... Nepotreboval Harabina ani Forróa. Komu vďačí Pellegrini za víťazstvo? (9. 4. 2024)

Počúvajte v appke SME alebo cez Toldo, Apple, Spotify a RSS.

Tretia téma

V prezidentskej kampani celkom zjavne dominovali dve témy. Na jednej strane to bola otázka geopolitickej pozície Slovenska (či Západ, alebo „suverenita“), ktorá sa prejavila v strašení vojnou, ale aj v obavách z odklonu Slovenska od Európskej únie. Na druhej strane to bola predovšetkým otázka právneho štátu a mocenskej rovnováhy, ktorú opozícia vtelila do hesla „nemôžu mať všetko“.

Popri týchto dvoch rámcoch sme však z jednej strany kampane počuli ešte jeden, ktorý však v diskusiách – či už medzi kandidátmi, alebo medzi odborníčkami a odborníkmi – nenašiel reakciu.

Bol to akcent Petra Pellegriniho (a Hlasu všeobecne) na sociálne otázky, na dôstojnosť aj význam pracujúcich („ľudí práce“, ako ich Pellegrini trocha infantilne nazýva) pre slovenskú ekonomiku a spoločnosť.

Niet sa čo čudovať. Popri diskusiách o tom, kto Pellegrinimu vyhral voľby (či maďarskí, alebo Harabinovi voliči) a rurálnosti voličov (podľa Štatistického úradu pochádzalo z obcí mimo miest len čosi viac ako polovica Pellegriniho elektorátu), sa akosi vytráca, že prevažovali voliči, ktorí sú častejšie horšie socioekonomicky situovaní, častejšie pracujú manuálne či v službách, majú častejšie stredoškolské vzdelanie a menej často vysokoškolské.

Jednému by sa možno aj zdalo, či nie je čas pripomenúť si starý termín, ktorý vo východnej Európe pokrivilo dedičstvo socialistickej minulosti (v západnej sociológii sa ním operuje denne): trieda.

Iste, asi ťažko povedať, že Pellegriniho volila len pracujúca trieda alebo že pracujúca trieda dnes vyzerá tak ako v starých poučkách. Je však evidentné, že medzi voličstvom koaličného a opozičného bloku sú rozdiely v socioekonomickej situácii, pracovnej pozícii, vzdelaní, a tak aj v témach, ktoré s nimi rezonujú.

Na jednej strane stoja so značnou štatistickou pravdepodobnosťou príslušníci socioekonomických skupín, ktoré sa majú horšie, na druhej tých, ktorí lepšie. Na jednej sú tí, ku ktorým prehovára jazyk istoty a dôstojnosti, na druhej tí, ktorí žiadajú dynamiku.

Neexistujúca ponuka

Paradoxom pritom je, že ani medzi voličstvom Petra Pellegriniho – ako napokon vieme z fókusových skupín aj prieskumov – nie sú len takí, ktorí s politikou koaličného valca bezvýhradne súhlasia. Je tu aj značná časť, ktorá sa vidí na pomyselnom Západe (alebo aspoň uprostred). Tento umiernený elektorát s ľavicovými inštinktmi hľadí s nedôverou aj na eskapády Andreja Danka.

Na strane opozície, ktorá sa odôvodnene orientuje na problematiku právneho štátu a geopolitiky, však prakticky neexistuje ponuka, ktorá by ho mohla prilákať. Samozrejme, treba oceniť, že Ivan Korčok v rámci svojej kampane tento problém aspoň trocha pochopil.

Socioekonomické témy otváralo do nejakej miery aj Progresívne Slovensko, ktoré vo svojom programe prinieslo témy ako príspevok na bývanie alebo garanciu výživného, a vzdialené nie sú ani KDH. Základ existuje.

Je však dobre možné, že niekoľko téz a ciest po Slovensku nestačí na to, aby narušilo spojenie, ktoré si Smer (a dnes aj Hlas) dvadsať rokov vytváral s voličmi citlivými práve na socioekonomické otázky a tému sociálnej dôstojnosti.

Dá sa vyhrať bez väčšiny?

Slovenská politická štruktúra sa dnes ocitla v určitom zveráku, v ktorom má navrch spojenie sociálneho a krajne pravicového programu. Rozdelenie Smeru a Hlasu, ktoré malo pôvodne Smer marginalizovať, pomohlo v konečnom dôsledku maximalizovať ich voličský potenciál – vďaka nemu dokážu spojiť v jednom „sústraní“ radikalizovaný antisystémový elektorát s umierneným voličstvom, citlivým na sociálne témy.

Ak chce prozápadná časť slovenskej politickej scény vyhrať ďalšie voľby, musí začať uvažovať nad tým, ako je možné vytvoriť ponuku, ktorá by mohla byť príťažlivá práve pre túto druhú, kľúčovú stredovú skupinu. Bez väčšiny sa totiž – aspoň v demokratických voľbách – zvíťaziť nedá. A geopolitika či právny štát tu prestávajú stačiť.