Čo tu s nami v krajine po bitke zostane

V hlboko polarizovaných demokraciách je druhá strana vnímaná ako antagonistický nepriateľ.

Autorka je sociologička

Je po voľbách. Výsledky a ich príčiny sú zinterpretované, straty a nálezy na oboch stranách spočítané, emócie sa postupne upokojujú.

Je čas myslieť nielen na to, čo sa stalo, ale aj čo tu s nami, v krajine po bitke, v zmysle stavu spoločnosti, ešte nejaký čas zostane.

Silná polarizácia prináša zraniteľnosť

Jednou z problémových charakteristík našej spoločnosti je polarizácia, ktorá sa ukázala ešte hlbšia a zásadnejšia, ako sme si vedeli predstaviť. Odborné štúdie sa zhodnú na tom, že silná polarizácia spoločnosti robí demokraciu zraniteľnou. Nepodlamujú ju nejaké vonkajšie sily, globalizačné trendy, sprisahania ani intervencie veľmocí.

K oslabovaniu demokracie dochádza zvnútra. V zdravých demokratických pomeroch sú protichodné bloky vnímané ako politickí protivníci, s ktorými sa súťaží, niekedy vyjednáva alebo sa dokonca uzatvárajú ad hoc spojenectvá.

V hlboko polarizovaných demokraciách je druhá strana vnímaná ako antagonistický nepriateľ, ktorého treba poraziť aj za cenu nasadenia podpásových prostriedkov, či dokonca sa mu pomstiť. Ľudia z jedného tábora sú voči tým druhým podozrievaví, nedôverujú im.

Na druhej strane, k svojmu „kmeňu“ sú bezvýhradne lojálni, dokonca bez toho, aby zisťovali alebo si overovali o ňom informácie. Je to vec identity, kmeňovej príslušnosti k „my“ alebo „oni“.

Iste, táto úvaha asi neplatí o všetkých voličoch budúceho prezidenta. Časť z nich mohla byť situačne ovplyvnená šíreným strachom a zmanipulovaným obrazom rivala. To však problém polarizácie nezmenšuje.

Už pred mnohými rokmi klasik sociálnovedného výskumu Ronald Inglehart upozornil, že politika identít, na rozdiel od politiky záujmov (týkajúcich sa zväčša racionálnych, sociálno-ekonomických tém), má na demokraciu nepriaznivé účinky. Lebo o identitách sa nediskutuje, nie sú možné žiadne kompromisy.

Vtedy však bola emocionalizovaná politika identít okrajovým javom, dnes je týmto vírusom nakazená veľká časť demokracií a namiesto pokusov o depolarizáciu vidíme len ďalšie prehlbovanie zákopov a pokračovanie regresu demokracie.

V úlohe občianskej spoločnosti a opozície tkvie nádej

A to je aj naša blízka budúcnosť. Víťazstvo koalície v prezidentských voľbách dalo tomuto procesu ďalší impulz, legitimizačnú „okrúhlu pečiatku“. (Poznámka pre pamätníkov: podobne sa v roku 1999 víťazstvom Rudolfa Schustera v prvých priamych prezidentských voľbách potvrdilo víťazstvo protimečiarovskej koalície vo voľbách parlamentných, ibaže vtedy sme to zažili v opačnom garde).

Kroky posmelenej vládnej koalície pôjdu ďalej a budú ešte drzejšie podkopávať demokraciu a pre svoje ciele aj prehlbovať a využívať polarizáciu, keďže jej deliaca línia je dnes definovaná práve vzťahom k liberálnej demokracii a širšou civilizačnou orientáciou. Hľadať v tejto situácii „oslí mostík“ medzi oboma časťami spoločnosti je síce ušľachtilý, ale ťažko aplikovateľný ideál.

Ale dajme si nádej. Teória hovorí, že autoritársky zvrat pre svoj úspech potrebuje, aby držitelia politickej moci mali na takéto konanie motív, príležitosť a aby v politickom prostredí neboli prítomné efektívne obmedzenia na ich konanie.

Silný motív a opakovane potvrdenú príležitosť majú. Na opozícii a občianskej spoločnosti ostáva vytvárať efektívne obmedzenia demontáže pilierov demokracie.