Kedysi platilo, že koaličná zmluva sa píše raz, poriadne a so všetkou vážnosťou, aby sa jej podpisom skončilo obdobie „štrukturálneho vyjednávania“. Keď sa totiž odflákne a/alebo neberie vážne, vyvoláva priestor na neustále spory a dožadovanie sa nápravy či kompenzácie vnímanej krivdy, slovom destabilizáciu.
To už je minulosť. Odvtedy sme videli vypovedanie dohody ako prejav rutinnej politickej prevádzky (Andrej Danko 2017), ignorovanie písomných záväzkov (Boris Kollár 2020 – 2023), anexie ministerstva „en passant“ (Richard Sulík a Mária Kolíková 2021) či verejné dožadovanie sa cudzích flekov (Danko 2024).
Chystané pohyby koaličných škatúľ po zvolení Petra Pellegriniho v tomto smere plne zodpovedajú duchu čias. V minulosti by koalícia vedená Robertom Ficom na takéto zmeny bola pripravená a nepôsobila by dojmom, že veď nejako už len bude.
Bude preto zaujímavé pozorovať, ako im zmeny pôjdu.
