Autor je spisovateľ a teológ
V posledných dňoch pred voľbami bolo veľkej časti Slovenska jasné, že ak sa rozhodnú inak, ako im povedali, že sa majú rozhodnúť, tak ich prezident vojny Ivan Korčok nechá všetkých zabiť v zákopoch pri Bachmute. Pretože snom každého prezidenta - a tobôž prezidenta vojny - je nechať pozabíjať svoje obyvateľstvo, lebo to je najlogickejší postup a odmena za to, že niekoho zvolíte.
Ivan Korčok sa prezidentom nestal napriek tomu, že počet jeho voličov a voličiek prekonal najvyššie očakávania. Možno by aj vyhral, keby sa do kampane nezapojili cudzie mocnosti a zahraničné mimovládky, Orbán s televíznym vysielaním a ruské vplyvové organizácie, ktoré slovenskému mierumilovnému obyvateľstvu pripomenuli, že sa nemajú báť Putina, ale tých, ktorí umierajú v boji za svoju vlasť.
Ivana Korčoka neporazil iba Peter Pellegrini s jazykom, ktorý sa nedá zapamätať a pôsobí na myslenie ako náhodná akupunkúra spúšťačov pocitov. Porazila ho rusko-maďarská vojenská aliancia, pretože žiadne iné dve krajiny a režimy nesnívajú o poliach a lúkach svojich susedov tak ako Putin a Orbán.
S Vasiľom Biľakom na Slavíne
Bolo by však nepoctivé vysvetľovať porážku demokratického bloku iba strachom z vojny, pretože strach z vojny je prirodzený pocit najmä v krajine, ktorá má už druhý rok bojisko sto kilometrov za východnou hranicou.
Pre spoločnosť sú dôležité jeho psychologické a na mnohých devastačné dôsledky. Je pochopiteľné, že sa ľudia boja vojny, ale ľudia sa môžu báť aj politikov, ktorí nebojujú so zbraňami a ich blízkosť v našich životoch je viditeľnejšia ako ruské rakety nad obytnými štvrťami Charkova.
Tak, ako sa dôchodcovia boja o svojich už takmer mŕtvych vnukov na ukrajinskom fronte zázračne prinavrátených k životu víťazstvom „kandidáta pokoja“, tak sa množstvo ľudí bojí nie fantazmagorickej, ale skutočnej krutosti a brutality, ktorú vidíme každý deň. Netýka sa iba patologického vzťahu k ženám, ale jazyka a spôsobu, akým sa vyjadruje premiér tejto republiky, akoby naďalej ostal medzi kamarátmi v poľovníckej chate s redbullmi a drinkmi.
Všeličo sa dá vydržať a zniesť. Ľudia vládzu počúvať tie najhoršie sektárske bludy, nejako ešte stále rozoznávajú, že ide o fikciu, ktorá sa stala v slovenskom prostredí nevyhnutým blufom na maskovanie totálnej politickej a výkonnej neschopnosti odovzdať napríklad diaľnicu do Košíc hotovú do roku 2010 a aspoň jednu nemocnicu hocikde.
Čo sa však znáša naozaj ťažko, sú prechádzky na Slavín s rodinou Vasiľa Biľaka , pokusy o revanš už nielen za atmosféru, ktorá ich vyhnala pred piatimi rokmi, už ani nie za November 1989, ale rovno za august 1968.
