Autorka je režisérka
„Ze ďňa na den hinem a oslabam... Tu mna pochovajú medzi štirmi lipami na cinteri...“ písal na jar pred dvesto rokmi slabozraký chorľavý Ján Hollý o plánoch na večnosť. Mal päťdesiatdeväť rokov.
Každý národ si viac či menej starostlivo buduje panteón osobností s výnimočnými hrdinskými vlastnosťami, aby si prostredníctvom nich potvrdzoval vlastnú legitimitu. Ako vzor vedomého a koordinovaného postupu môže slúžiť náš južný sused.
Prechádzka verejným priestranstvom v Budapešti vyvoláva dojem, že od Brašova až po Oravu, od prvých Arpádovcov po rozpad monarchie, nikto z tých, čo niečo mali, vedeli alebo znamenali, nevyšiel bez maďarskej trikolóry na ulicu. Slovenský panteón je v kontraste tomu budovaný ledabolo a nekoordinovane.
Vinou národných hnutí v 19. storočí sme rezignovali na uhorských panovníkov a veľmožov, protihabsburských povstalcov aj svätcov. Štátnosť si potvrdzujeme cez hŕstku literátov z radov katolíckych a evanjelických duchovných, vášnivých štúrovcov či Štefánika. Jedným z tých, ktorí k riedko osídlenému slovenskému Olympu isto patria, je aj farár z Dobrej Vody.
