Autorka je sociálna poradkyňa a analytička
Keď psychológ Matúš Bakyta napísal , že po víťazstve Petra Pellegriniho v prezidentských voľbách bol rád, že mal doma lieky proti úzkosti, zožal od predsedu vlády Roberta Fica posmech – verejný, ktorý počuli tisíce ľudí.
Keď som to čítala, nebola som si v prvej chvíli istá. Pýtala som sa seba samej, či by som sa dokázala odhaliť takto na dreň. Priznať, že sa v nejakej chvíli cítim slabá, že ju nedokážem zvládnuť bez podpory, že mám strach z budúcnosti.
Veď ešte nestrieľajú
Bála by som sa urobiť taký striptíz ani nie tak pred „všetkými“ ľuďmi na Slovensku, ale skôr pred tými, s ktorými pracujem, ktorých sprevádzam v ich vlastných dôverných vojnách. Obávala by som sa, či by nestratili dôveru v moje odborné sily (takto rýchlo sa zložiť, keď sa vlastne ešte stále „nič“ nedeje – „veď nestrieľajú“). Jednoducho, či to neprehnal.
Lenže reakcia predsedu vlády, ten výsmech na tlačovej konferencii, vytiahnutie jednej z množstva reakcií v novinách, a to práve tej, ktorú vyslovil človek, čo doteraz ani veľmi nehovoril o tom, na ktorej strane politického spektra stojí, ukazuje, že sa začala mazať čiara.
Za touto čiarou boli v bezpečí ľudia, ktorí skôr, než by išli do konfliktu s mocou, radšej sa v akomkoľvek systéme skryjú a „robia dobre svoju prácu“.
Lebo na podobné situácie existujú protokoly, normálne komunikačné postupy. Ako keď sa konečne dovoláte do zákazníckeho centra, ste nahnevaní, niekedy aj kričíte a prvou úlohou hlasu na druhom konci je upokojiť vás. Až potom sa zaujíma o to, čo vlastne potrebujete.
Je jedno, kam voláte – všade sa to odohráva rovnako. To dáva istotu formalizovanej slušnosti. A tak to je aj pri správe štátu. Protokoly, opakujúce sa frázy, existujú.
Mocný muž sa vysmieval
Stačilo ich po vyhraných voľbách vytiahnuť, pozrieť sa, ako postupovať, že chvíľu treba mlčať a nechať emócie prehrmieť, alebo ak už hovoriť, tak frázy typu: „Vyhrali sme, rukavice dole, podávame ruku všetkým, čo boli voliť.“ Alebo: „Boli to demokratické voľby – raz vyhráva jeden, raz druhý.“
Namiesto toho sa mocný muž, obklopený partiou iných mužov, verejne vysmieval.
Treba ten proces sledovať.
Jeho štylizácia má totiž čoraz pevnejšie kontúry – nie je to len zapuzdrený hnev, prejavy sa stávajú systémom. Budovaním patologickej štruktúry, ktorá ponecháva minimálny priestor pre iné názory.
Ak vzniknú, sú sledované – a sám predseda vlády, ten najmocnejší muž v štáte, vysiela signál, čo všetko a koho každého vidí. Už kontroluje a hodnotí aj súkromie, dokonca emócie, pocity... kohokoľvek, ktoréhokoľvek občana.
Pred pár dňami takto verejne skontroloval istého psychológa. Netreba ho podozrievať, že to bolo mimovoľné. Ani náhodou. Sú to „jeho“ verejné lekcie „jeho“ ľuďom vo verejných pozíciách. Nabudúce už „jeho“ štátni úradníci a úradníčky budú vedieť, ako sa môžu správať.
Je to kultúra bitkárov, ktorí si skontrolujú priestor – triedu alebo ihrisko, vyberú si zdanlivo slabších a udrú, vysmejú sa. Opakovane.
Postaviť sa za tých, ktorých sa hrubosť a vyhrážky dotknú ako prvých, je to najmenej, čo môžeme všetci urobiť.
