Korčok je pre slovenskú politiku zároveň priveľký aj primalý (komentár)

Konštatovanie, že prehra v prezidentských voľbách stavia kandidáta do neželanej situácie, čitateľom a čitateľkám asi neprivodí uspokojenie z pridanej analyticko-intelektuálnej hodnoty. V prípade Ivana Korčoka však toto pozorovanie znamená, že situácia ho „núti“ politicky sa angažovať, keď vlastne nie je kde.

Najrukolapnejšie asi bude porovnanie s inými porazenými kandidátmi. Iveta Radičová svoj kapitál využila na pôde SDKÚ a stala sa premiérkou. Radoslav Procházka tento kapitál síce spálil, ale mal ho a chcel ho využiť. Od Maroša Šefčoviča zasa nikto nič nechcel a mohol sa vrátiť k povolaniu eurokrata.

Súvisiaci článok

Súvisiaci článok Korčok získal väčšiu podporu než čakal. O budúcnosti ešte hovoriť nechce Čítajte

Korčokovi by sa zo scény odchádzalo oveľa komplikovanejšie. Napríklad by mu všelikto mohol klásť otázky, ako vážne to teda myslel, keď občanom núkal ochranu pred kolektívom zbesnených jazdcov apokalypsy, ktorí sa ani netaja, že sa aj s uneseným štátom chcú na bielych paripách vrhnúť do pekelného pažeráka.

Z toho trochu vyplýva, že si uvedomuje svoj záväzok. No ako ho naplniť?

Na rozdiel od Radičovej nemá k dispozícii SDKÚ. Jednak v zmysle domovskej strany, jednak ako učebnicovej nekonfesijnej ľudoveckej entity, kam svojím profilom patrí. A nie je ani v pozícii Procházku, ktorý dychtivým občanom mohol ponúknuť alternatívu za zdemolovanú SDKÚ (výsledok nechajme bokom).

Podobných pokusov bolo viac a bez väčších výčitiek svedomia sa dá povedať, že narobili viac škody ako úžitku. Navyše, Korčok je práve archetypom politického charizmatika, nie je multimilionár, na poli kádrových rezerv nič neleží, čiže snahu vybudovať niečo z ničoho si azda odpustí.

Zostávajú teda existujúce strany. Ale aké a ako? Keď už niet strany moci ako SDKÚ, vlastne ho nemáme kam zaradiť a ešte vyzerá trochu hlúpo, keď niekam príde a rovno to preberie. Richard Sulík si to takto síce chvíľu predstavoval, ale ovládač od SaS predsa nedávno požičal Branislavovi Gröhlingovi.

Možno sa núka scenár spájania (tentoraz skutočného) do koaličnej kandidátky. Tá by potom potrebovala všeobecne akceptovaného kompromisného volebného lídra, ktorý by priamo nereprezentoval žiadnu zo zapojených strán. Mohol by dostať povedzme funkciu spoločného hovorcu.

Lenže to by tie strany museli mať záujem šiť Korčokovi funkciu na mieru. Možno to napokon bude aj v ich záujme a nájde sa dosť zručných a ochotných ľudí, ktorí ten scenár zrealizujú. No nateraz platí, že Korčokova figúra je na slovenskú scénu priveľká aj primalá zároveň.