Autor bol predsedom Slovenského syndikátu novinárov a členom Rady vlády pre masmédiá
Dnešní prvovoliči si už nepamätajú slovenskú korunu. My, ktorí si pamätáme aj československú a aj napriek tomu si tvrdohlavo uplatňujeme volebné právo, si spomenieme aj na reláciu Československej televízie Co týden dal.
A okupácia sa začala
Jej prví moderátori Otakar Černý a Jozef Hübel si v nedeľu naobed pozývali svojich hostí. Vtedy, v roku 1990, sa začala okupácia nedeľných obedov televíznymi obrazovkami.
Áno, už odvtedy, takmer tridsaťpäť rokov, poznáme inštitút „prázdneho kresla“. Boli to časy, keď nás kolegovia z verejnoprávnych médií v Nemecku, Rakúsku, vo Veľkej Británii chodili učiť, ako zo štátnej televízie urobiť verejnoprávnu. Alebo z anglického originálu public service, skôr službu verejnosti.
Ešte raz: ako slúžiť verejnosti, a nie politikom.
Bolo to v čase, keď televízor, už aj farebný, elektrónkový, bol dominantným zariadením obývačiek a sedeli pri ňom celé rodiny. Televízia bola iba jedna, federálna a k nej ešte jeden program národný, v češtine a slovenčine.
Súkromné médiá, televízne aj rozhlasové, začali legálne vysielať „až“ v rokoch 1991 – 1992. Internet sa ako-tak rozšíril až koncom 90. rokov. Prvé smartfóny, ktoré pomohli rozbehnúť sociálne siete, prišli až v roku 2007.
Ten veľký ťažký televízor si dnes dáme do vrecka nohavíc či do dámskej kabelky, sú v ňom schované stovky televíznych a rozhlasových staníc, podcasty, sociálne médiá, umelá inteligencia, navigácia, kamera aj fotoaparát... Zatiaľ.
Rodiny už dávno nesedia pred televíznymi obrazovkami spoločne, algoritmus každému členovi vyberá vlastný program a aj reklamu.
RTVS padne
O čom je teda problém prázdneho kresla dnes? To, že vládna koalícia chce „urobiť poriadky“ v RTVS, je len prejavom absolútnej neznalosti mediálnej problematiky a zároveň demonštrácia sily. Neznalosť je v tom, že naozaj ide o službu verejnosti, úplne inú, ako je služba verejnosti politikmi.
Verejnoprávne médiá majú týchto politikov kontrolovať a ich majú kontrolovať rady volené múdrymi a zodpovednými politikmi. A prečo vôbec chcú robiť poriadky niekde, kde im to neprislúcha? Je to taký mediálny mačizmus.
Chodia k predajným mediálnym neviestkam a gigolom, ale zakrývajú to tým, že je to „alternatíva“. Uspokojí to mediálne pudy a má to pekné čísla (dvojzmyselné, ale čo už), no nepridáva to na povesti, ktorú by chceli mať. Lebo táto „alternatíva“ robí naozajstnú presstitútku z, ako sa dnes hovorí, užívateľa konečných výhod. Kto by po tom túžil?
RTVS v dnešnej podobe padne, je len otázkou času, kedy nastúpia kolaboranti súčasnej koalície, ktorí budú ochotní prísť do akože novej inštitúcie a hrať túto zahanbujúcu hru. Už teraz však treba pracovať na vytvorení novej verejnoprávnej inštitúcie nielen spojením televízie a rozhlasu, ale aj z úzadia všetko a mlčky sledujúcej verejnoprávnej Tlačovej agentúry Slovenskej republiky (vedeli ste, daňoví poplatníci?). Áno, máme naozaj dve mediálne verejnoprávne inštitúcie. RTVS a TA SR.
Je úlohou súkromných televízií a rádií zastúpiť miesto verejnoprávnych? Nie je, ak sa na tom nedá zarobiť. Lebo ich biznis nie je slúžiť verejnosti, ich úlohou je vďaka priazni verejnosti (volá sa to sledovanosť, počúvanosť, podiel na trhu...) zarábať peniaze. A netreba im to mať za zlé.
Napriek situácii, ktorá nie je dramatická, príjemná ani užitočná, je celkom fajn vedieť, že politici nás najskôr trestali tým, že do relácií chodili. Teraz nás trestajú tým, že tam chodiť odmietajú. Tým len dokazujú, že sú len také prázdne kreslá.
