Dobrá i vzrušujúca je otázka, ako sa v procese režimových zmien uchytí konsolidácia verejných financií. Totiž na rozdiel od otázok právneho štátu, plošnej anexie politických i ekonomických pozícií, „normalizácie“ médií a kultúry (a iných) sa rozpočtová realita nedá „obkecať“.
Balastmi typu rovnaké ustanovenie v zákonoch má aj Botswana, Burundi a východné Grónsko, či desať rokov na premlčanie znásilnenia je aj v Rakúsku (a tisíce iného), sa dá klamať, švindľovať a zastierať realitu dlhé roky.
Ak však reč príde na deficity a dlhy, rovnocenné „argumenty“ (schodok v roku 2009 bol osem percent a nič sa nestalo, Taliansko má dlh 130 percent a „žije“) fungovať nebudú. Slovensko sa vydá na pochod k štátnemu bankrotu v sekunde, v ktorej si finančné trhy povedia: dosť bolo, stačilo.
