Autorka je spisovateľka
Starým ľuďom sa občas prihovárame ako bábätkám. Zatiaľ čo deti nevedia rozoznať úroveň konverzácie, hovoriť so starým človekom zjednodušujúco či rečou plnou zdrobnenín nie je najlepšie.
V zariadeniach pre seniorov som sa ocitla opakovane, ako autorka, ktorej úlohou bolo rozprávať sa s ľuďmi alebo im prečítať kúsok z knihy. Okrem toho, čo je očividné, vnímam aj to ostatné. Okrem farieb pulóvrov starších dám si všímam nás, ktorí s nimi komunikujeme, ako to robíme a prečo.
Na prvý pohľad je všetko v poriadku. Okolo tých, ktorí nie sú úplne sebestační, sa krútia výrazy ako „zlatko,“ „miláčik, tak vidíte, že sa to dá,“ alebo „sedkajte, ja si po vás prídem“ – pánovi na kolieskovom kresle. Po chvíli mi to začne byť nepríjemné. Evidujem úsilie prihovárať sa im vyšším, jemnejším tónom, občas nešikovne skrývajúcim nervozitu. Nesnažíme sa starším nechtiac naznačiť ich neschopnosť pochopiť reč nás, relatívne mladých a pri sile?
Som tam len na chvíľu, nemám dlhodobú skúsenosť, ani naučené zručnosti, ako sa s nimi zhovárať, ale chcem si dať pozor a aj si ho dávam. Vedome premýšľam nad tónom hlasu, nad oslovením. Vtedy som nevedela, že tento problém má názov – volá sa elderspeak. V slovenčine nie je adekvátne pomenovanie a doslovný preklad ako reč starších sa nehodí. Možno tak reč pre starších.
Je definovaný vyše štyridsať rokov a v pomáhajúcich profesiách ho pociťujú ako problém. Nie je to otázka medzigeneračnej komunikácie, ale len komunikácie. Mám mnoho neduhov a pokiaľ ide o vyjadrovanie, chýba mi nadhľad a tolerancia. Náš jazyk je variabilný, dokážeme zdrobniť všetko a všade. Zmeny sú prudké, životy krátke a polievočka chladne rýchlo.
