Autorka je redaktorka českého Deníka N
Ukrajinu v posledných dňoch zasiahli nepríjemné správy. Prvá prišla z Blízkeho východu. Situácia eskaluje, Izrael bude od spojencov žiadať viac spojenectva, viac vojenskej podpory a bude pútať pozornosť médií. To všetko bude chýbať Kyjevu.
Druhá je z rovnakej oblasti. Zranila ukrajinské city a naštrbila vieru v to, že stavili na správnych partnerov. Týkala sa počtu zostrelených iránskych rakiet a dronov – vraj deväťdesiatdeväť percent.
Úspešnosť ukrajinských protivzdušných síl je mnohonásobne nižšia a ďalej sa znižuje. Niežeby Ukrajinci mali horšiu mušku ako Američania, Jordánci alebo Izraelčania, nemajú však čím strieľať. Spravodlivé, nespravodlivé, tak to proste je. A teraz, čo z toho všetkého vyplýva.
Počítanie mŕtvych
Pretože správy o taktike, stratégii, stratách a úmysloch bojujúcich strán sú logicky tajné, treba dedukovať z náznakov a informácií, ktoré utajiť nemožno. Ako napríklad týchto:
Dvanásteho apríla si Ukrajina a Rusko piatykrát v tomto roku vymenili telá padlých. Z ich počtu sa veľa usudzovať nedá, ale jedno áno. Ukrajina tentoraz dostala od Rusov deväťdesiatdeväť svojich mŕtvych, Rusom vrátila dvadsaťtri ich vojakov.
Predtým, 29. marca, Rusi odovzdali Ukrajincom (ako zvyčajne na ruskom území severne od Sumskej oblasti za asistencie Medzinárodného Červeného kríža) stodvadsaťtri tiel. Ukrajinci Rusom dvadsaťdeväť. Dňa 15. marca Ukrajinci prevzali sto tiel, Rusom odovzdali šesťdesiatdeväť.
V minulosti boli počty vymieňaných padlých vyrovnanejšie. Nemusí to znamenať priamu úmeru k stratám na bojovom poli. Ale alarmujúce tieto čísla sú.
Práve v tejto nie príliš optimistickej atmosfére zasiahla Kyjev správa o dokonalej súčinnosti spojencov na Blízkom východe. Zelenskyj skrátka nie je Netanjahu. Ukrajinského prezidenta majú na Západe radi, obdivujú ho, ale vnímajú ho skôr ako baranidlo proti Rusku než ako rovnocenného spojenca, s ktorým sa treba deliť o posledné.
Ešte nepatrí do klubu vyvolených. Opozeral sa aj jeho originálny kaki odev a svetoví lídri pochopili, že sa ešte dlho nebudú hriať vo svetle víťaza. A kto vie, ako to celé dopadne.
A tak hovorca Rady Bieleho domu pre národnú bezpečnosť John Kirby neprekvapil, keď uistil svet, že Spojené štáty sa nebudú priamo zúčastňovať na obrane Ukrajiny, tým skôr zostreľovať ruské rakety a drony zasahujúce jej západné oblasti, hoci z územia niektorého zo susedných štátov, členov NATO.
Zostáva zdôrazniť, že Izrael, rovnako ako Ukrajina, nie je členom Severoatlantickej aliancie. Hlavným rozdielom medzi oboma krajinami je to, kto je ich nepriateľ.
Po páde strategickej Avdijivky (nech už sa to Ukrajinci snažia akokoľvek zľahčovať) v polovici februára hrozí ďalšie pretrhnutie frontu a prinajmenšom obsadenie strategického mesta Časiv Jar. Veľa z neho nezostane, už dnes v ruinách a pivniciach prežíva necelá tisícovka z vyše trinásťtisíc obyvateľov.
I keď sa to zdá nelogické, prehry a pesimistické prognózy nepovzbudzujú západných politikov k zvýšeniu a urýchleniu pomoci, ale vyvolávajú u nich pochybnosti: stojí vôbec zato dávať týmto východným Slovanom miliardy v munícii, raketách či bankovkách?
Polovicu rozkradnú, druhú nechajú zničiť protivníkom, niečo prepijú. Aj tak sú všetci rovnakí. Kdejaký poslanec v obleku a limuzíne si alibisticky odôvodní nedostatok empatie a súcitu s prehrávajúcimi.
Lenže Ukrajina už pre nedostatok rakiet do vyspelých systémov protivzdušnej obrany nedokáže ochrániť ani svoje strategické objekty. Front Ukrajinci stále držia, ale je to skôr zázrak.
Pozor, letí bomba
Dnes sú Rusi pár kilometrov západne od Avdijivky, kde obsadili zopár ďalších dedín. Nad miestnymi úradmi už vejú ruské vlajky bez ohľadu na mienku obyvateľov.
Hovorí sa, že Rusi majú za úlohu obsadiť Časiv Jar do 9. mája, keď v Moskve s čoraz väčšou pompou oslavujú víťazstvo vo Veľkej vlasteneckej vojne, ako hovoria druhej svetovej.
Či sa to podarí, nevieme. Avšak pretrhnutie frontu nielen pri Časiv Jare je reálne. Ak by sa to stalo na malom úseku, bola by to prehraná bitka, ale nie vojna. Zosypanie dlhšieho úseku frontovej línie by bol problém pre mestá, ako sú Kramatorsk, Sloviansk, ale aj Charkov a nakoniec Dnipro (predtým Dnepropetrovsk). Nehovoriac o Chersone či Záporoží.
Hlavným dôvodom tejto situácie je nedostatok ukrajinských vojakov, dramatická únava tých, ktorí sú na fronte, a nedostatok munície. Podľa ukrajinských veliteľov môžu Ukrajinci vystreliť raz, kým Rusi vypália päťkrát. A bude horšie. Čoskoro to bude jedna k desiatim.
Podľa jedného z najvýznamnejších ukrajinských veliteľov Jurija Sodoľa Rusi v živej sile prevyšujú Ukrajincov desaťkrát. S vedomím, že na nich Ukrajinci nemajú čím strieľať, opäť vo veľkom nasadili letectvo a vybavili ho tzv. kĺzavými bombami typu FAB.
Sú to modernizované sovietske bomby s hmotnosťou 500 až 1500 kilogramov. Ich výhoda spočíva v tom, že lietadlo nemusí doletieť nad vybraný cieľ, ale môže kĺzavú bombu vypustiť sedemdesiat kilometrov od neho. Keďže Ukrajine došli možnosti, ako také lietadlo zasiahnuť a pre staré dobré „buky“ alebo „topole“, ktoré Ukrajina stále používa, to je ďaleko, sú Rusi pri svojej deštruktívnej činnosti, prinášajúcej veľké materiálne a ľudské straty, v bezpečí.
Práve masívne používanie týchto bômb zmenilo pomerne vyrovnanú situáciu na fronte. Rusi by možno nezískali Avdijivku, kam v poslednej fáze boja počas štyridsaťosem hodín poslali dvestopäťdesiat kĺzavých bômb.
Podľa prezidenta Zelenského by na spoľahlivú obranu najdôležitejších strategických objektov, medzi ktoré patrí aj centrum Kyjeva s vládnymi budovami a prezidentským palácom, potrebovala Ukrajina ešte päť až sedem systémov Patriot. Je ochotná si ich aj prenajať.
Lenže Severoatlantická aliancia, najsilnejšie vojenské zoskupenie sveta, si ich šetrí pre seba. A nemožno jej to vyčítať. Pomoc Ukrajine je citlivá a dobrovoľná záležitosť. V hre je viac ako územná celistvosť Ukrajiny, či už to povieme nahlas, alebo nie. Len by bolo čestnejšie menej sľubovať a chváliť sa objemami vojenskej pomoci a, naopak, priznať, že máme, ale nedáme. Aspoň nie v potrebnom množstve a kvalite.
Ani zbrane, ani vojakov. A že sme ako Západ ochotní Ukrajinu aspoň čiastočne obetovať, ak budeme presvedčení, že to niečomu prospeje.
Ukrajina ešte neprehrala
Ukrajina musí mobilizovať. Lenže práve prijatý zákon vnesie do spoločnosti, zneistenej neúspechom na fronte, ďalšiu neistotu a rozkol. Časť vojakov a civilistov teraz navyše nemôže brániť front, ale musí stavať pevné obranné systémy, pretože sa zdá, že ich bude potrebovať. Hotové mali byť už dávno, ale nie sú.
Práve zle vybudované „hradby“ pri Avdijivke spôsobili, že Rusi nimi prešli ľahšie. Hoci stratili veľa mužov (niektoré zdroje hovoria o štyridsiatich tisícoch mŕtvych a zranených, stovkách kusov zničenej techniky vrátane dvesto dvadsiatich štyroch tankov), dokázali doplniť posily.
Na veľký frontálny útok, napríklad na Charkov, teraz Rusi sily nemajú. A tak budú, ako sa vraví, robiť zle. Sem-tam postúpia na niektorom úseku frontu, sem-tam zrovnajú so zemou dedinu.
Obsadenie Pokrovska, strategického cieľa číslo jeden po Avdijivke, bezprostredne nehrozí – ruské tanky sú od neho asi tridsať kilometrov, ale ľudia už odtiaľ utekajú.
Najslabším miestom Ukrajincov je teraz Záporožská oblasť. Podľa nezávislého ruského vojenského experta Jurija Fiodorova sú práve tam sústredené ruské skupiny Dneper, Centr a Vostok, dohromady asi stotisíc mužov. To je veľká sila. Aj na kreatívnych Ukrajincov.
Cieľom Moskvy je dokončiť okupáciu Doneckej oblasti do prezidentských volieb v Spojených štátoch. A potom začať premýšľať, či by to nestačilo na vyhlásenie konečného víťazstva. Ukrajina má čoraz menej šancí tento plán zmariť. Vojnu však ešte rozhodne neprehrala.
